Trebišovský park ustrnutý na polceste

Počas Dní mesta Trebišov – v auguste -  som navštívil náš park. Niektorí cez neho prechádzajú denne, niektorí do neho zavítajú len sporadicky a niektorí tam boli po dlhšom čase. Tí poslední mohli najlepšie porovnať zmeny, ktoré sa za posledný rok v ňom udiali. Ten, kto každý deň prechádza uličkami parku, si ani veľmi nevšíma postupné premeny. Čo sa teda zmenilo za posledné roky v pýche nášho mesta? Veľa toho nie. Chodníky z čias socializmu sú na niektorých miestach v dezolátnom stave, iné nevyasfaltované cestičky už dávno stratili svoj pevných povrch a je z nich len kamenistá drť plná blata. Bývalý objekt reštaurácie tzv. Serenády  trčí ako monument po bombardovaní z 2. sv. vojny. Je otrasné, že sa s týmto objektom nič nerobí. Kompetentní sa mali aspoň pokúsiť niečo s tým podniknúť. Veď v minulosti to bol obľúbený denný bar. Po prechádzke parkom je problém nájsť čisté lavičky. Nielenže nie sú čisté, ale niekde ani nie sú. Rybník je špinavý a narýchlo vycapené lekná boli ako päsť na oko. Nehovoriac o lampách. Nefungujúce skôr špatia akoby mali skrášľovať. Takisto sa stráca stará hustota parku. Je akýsi riedky a čoraz viac aj bude. Keďže chodím cez park behať, vidím, že vo večerných hodinách niektorí neprispôsobiví občania devastujú malé stromčeky, čo i len pre kúsok dreva. Na veľké stromy si zatiaľ netrúfnu, ale v okolí zavlažovacích kanálov pokračujúceho lesoparku je výrub takmer tak samozrejmý ako ročné obdobia. Nemôžeme sa chváliť ani hojdačkami a detskými atrakciami. Tie skorodované železné pamätníky s dosluhujúcim dreveným Indiánom odradia takmer každého. Veď v ich okolí nie sú ani lavičky a burina je hustá ako v pralese. A nedá mi nespomenúť chýbajúce oplotenia. Počas osláv som navštívil aj zrekonštruovanú časť parku, ktorá je vskutku pôsobivá, no akosi nedokončená. Akoby ustrnula v polovici. Z diaľky krásna, zblízka neúplná. Pekná lúka, no hneď vedľa diera v zemi. Stále však táto nová časť pôsobí silne kontrastne k tej staršej a ešte viac zdôrazňuje zaostalosť celého parku za aspoň priemerným výzorom iných parkov vo vyspelej Európe. Keďže ide o objekt, ktorý je výkladom mesta, je smutné, že po roku 1989 sa v ňom žiadne zásadne zmeny neudiali. Nevysádzajú sa v ňom kvety, nesadia nové stromčeky, neskrášľuje sa pre občanov, len prežíva. Organizátori miestnych osláv robili, čo mohli. Trošku ho vyčistili a pokosili. Ale park má smolu, že Dni mesta Trebišov sú len raz do roka. Mali by byť aspoň raz mesačne, ale aj to by asi nestačilo. Nie sme predsa až takí chudobní, aby sme si nevedeli chrániť jeden z mála našich pokladov, ktorý zatiaľ dokázal prežiť rôzne režimy a v ktorom vyrastali generácie. Potreba obnovy a investícii sa akosi stále odkladajú. Trebišovský park nemôže čakať na zajtrajšok, lebo jedného dňa už žiadne zajtra nebude.