Voľby? Aké voľby?

Slovensko žije v apatii. Skôr by som povedal v rôznych apatiách- kultúrnej, vzdelávacej a čo je horšie , aj v politickej. Každodenný nával bulvárnych informácií, korupčných škandálov a „šokujúcich odhalení“ nás zatláčajú do čoraz väčšej beznádeje, pociťujeme bezmocnosť riešiť stav krízy. Akoby sa všetko síce dialo bez nás, ale o nás. Ja to sčasti pravda, paradoxom však vyznieva skutočnosť, že k voľbám, ktorými môžeme zmeniť stav veci verejných, sa staviame odmietavo. Neuvedomujeme si ich dôležitosť, alebo nechceme? V literatúre sa problémovým stáva nefunkčnosť. Tak je to aj v živote, význam malíčka na ruke si uvedomujeme až vtedy, keď o neho prídeme, zdravie je nám cennejšie , keď sme chorí. Mnohé pre nás samozrejmé vecí sú pre miliardy ľudí snom, neskutočnou možnosťou. Volebné práva, možnosť voliť a vyjadriť sa, má len malé percento obyvateľstvo na svete. Napriek tomu volebná účasť na Slovensku je z roka na rok nižšia. Odmietavý postoj za tento výdobytok 17. novembra je pre mňa dosť nepochopiteľný. Práve staršia generácia Gotwalldových detí si uvedomuje túto významnú možnosť , a aj preto patrí medzi tých posledných a často jediných voličov. Bol by som rád, aby aj mladá generácia a  prvovoliči prejavy záujem. Nemusia stáť v rade, nemusia dochádzať kilometre k urnám. Myslím si , že tých pár okamihov stojí za to. Štyri roky majú obrovské množstvo minút, oplatí sa jednu z nich venovať vhodeniu lístka do urny. Lebo aj neísť je voľba. A za túto sme tiež zodpovední . A keď to nevyjde? Nezvíťazí naša strana? Nevadí. Aspoň môžeme kritizovať, lebo sme to skúsili; máme na to nárok. Je však veľa tých, ktorí neustále nadávajú, ale nikdy sa verejne nevyjadria. Dúfam, že moja generácia nebude patriť medzi nich. Dúfam, že využijeme možnosť, ktorú stovky miliónov ľudí nemajú. Slobodne ísť voliť. Je to veľké víťazstvo demokracie. Pred dvoma rokmi som sa pokúsil ako 22- ročný dostať do europarlamentu. Väčšina  „vševedúcich“ si poťukávala na čelo. Nevadí, za pokus to stálo. A stale stoji.