Jún roku 2006
Zemplínska šírava
Vstupujem do reštaurácie v stredisku Medvedia hora. Usadím sa za rozheganým stolom a upozorňujem ležérnu čašníčku, že sa nakláňa. To jej však nevadí. Zo stola zoberie podpivník, preloží ho a nôžku stola podoprie. Zároveň mi znudene oznámi, že z jedálneho lístka majú len nejaký gordon blue a ryžu. Vraj ešte poriadne nezačala sezóna. Polievky nemajú žiadne a nech skúsim o týždeň. Super. Povzdychol som a objednal som si to gordon blue. O pár minút mi oznamuje, že nemá olej a tak mi ten rezeň nespraví, ale môže uvariť ryžu s korením. Vysvetľuje mi, že to je skôr pohostinstvo a skôr sa tu pije, ako je. Takže vlastne ani nevaria, lebo alkoholu a piva sa aj tak predá viac. Nech si vraj vypijem pár poldeci a hlad prejde. Poďakoval som a odišiel.
Máj roku 2007
Motorest na trase Zvolen - Košice
Je čosi po 19:30 a ja sledujem každú tabuľu, ktorá by ma potešila. Som dosť hladný a niečo teplé, hoc nie veľmi svieže, by som si dal. O niekoľko minút prichádzam k motorestu. Taká solídna reštaurácia, aspoň za oných dávnych čias bývala. Vo vnútri takmer nikto nie je. Dvaja chlapi pijú pivo, vášnivo fajčia a maďarsky vykrikujú na zapnutý televízor. Sadám si chrbtom k nim a snažím sa nadviazať očný kontakt s čašníčku. Očividne má ma v paži. Má tam totiž priateľa, s ktorým sa bozkáva pri pulte. Smejú sa, čosi si šepocú a ja tam sedím ako chudák. Po chvíli sa predsa len čašníčka zorientuje a príde ku mne. Spýta sa ma niečo po maďarsky, na čo jej odpoviem, že nerozumiem. Čašníčka povzdychne a milo mi oznámi, že už nevaria, ale keď chcem, môže mi predať hrianku. Za takých – povedzme - 40 Sk. Dobrý obchod!
Október roku 2007
Okolie Domaše
S rodičmi cestujeme z Poľska. Po ceste sa zastavíme v motoreste, či skôr v reštaurácii neďaleko Domaše. Je vcelku pekná, útulná a je tam teplo. Mladý čašník nás okamžite obsluhuje, len mi pripadá, že je mierne omámený. Buď ešte nevytriezvel po včerajšej akcii, alebo je chorý. Pýtam sa ho na jedlo z ponuky, no on len pokrčí ramenami a zvláštne sa nakláňa. Keď si objednáva mama, obráti sa ku mne a povie, nech si niečo iné vyberiem, lebo to, čo som si vybral, by vraj nedal ani svojmu psovi. Úprimnosť sa cení. Tak som si vybral klasiku- bryndzové halušky. Keď mi ich nesie, všímam si, že má v nich hlboko zaborený palec. Som znechutený, ale už aj apatický.
Bol by som pokrytecký, keby som tvrdil, že na Slovensku sú len zlé reštaurácie. Bohužiaľ, chybám sa asi nevyhneme. Pokiaľ budú čašníci a kuchári slabo platení – aspoň tu na východe – lepších výsledkov sa nedočkáme. Môj kamarát, vyučení čašník, sa čuduje, že čo by zákazníci chceli za 8 600 Sk v hrubom. Robí do výšky svojho platu
