Bol som v piatok 9. marca 2018 o 17tej v ulicach, bol som v piatok na námestí SNP v Bratislave. Bol som v dave, bol som pri tribúne.
Bol som tam od novembra 1989 po takmer 29 rokoch po prvýkrát znovu. Mal som vtedy približne polovicu rokov, čo mám dnes. Doma manželku, tri malé deti.
Aj vtedy, pred 29 rokmi, zneli v médiách hlasy mocných, že sme iba ulica. Že sa nemáme dať zviesť cudzími k násilnostiam, neuváženemu eskalovaniu spoločenskej situácie, k ohrozovaniu poriadku, verejného majetku, k ohrozovaniu mocných.
Dnes, po 29 rokoch, keď opäť počujem takéto hlasy a takmer také isté vyhlásenia mocných v médiách, vybavujú sa mi spomienky. A uvedomujem si, že tie hlasy pred 29 rokmi mali v sebe tón strachu, obavy z toho, čo tá ulica s nimi, mocnými, urobí. Mnohí z vtedajších mocných si ešte pamätali rok 1956 v Maďarsku. Síce hovorili hlasno, síce obsah mal temný podtón, ale v hlase bolo jednoznačne cítiť strach z tej ulice.
Dnes v hlase mocných cítim oveľa viac aroganciu, živočíšnu nenávisť a snahu brutálne zastrašiť. A cítim z hlasu nie strach z ulice, ale strach z tých, ktorým musia skladať účty a ktorí neodpúšťajú, keď sa im nevrátia investície do moci.
Nie, my nie sme ulica - my sme vaši voliči, my sme vaši chlebodarcovia. Tí druhí, ktorým ste sa zapredali, sú iba vaši mecenáši a kati zároveň.
Tento piatok som cítil na tom námestí takú zvláštnu nostalgiu. Za tými dňami pred 29 rokmi, keď naše malé deti boli doma. Tá nostalgia sa prelínala s pocitom istej hrdosti, že teraz som svojich synov mohol doprevádzať na to námestie, do tých ulíc. A že sami pochopili, prečo tam musia ísť.
Nie, my nie sme ulica.
Sme ľudia, sme občania. Práve preto má opäť zmysel ísť do ulíc.
PS. V novembri 89 sa občas tým námestím ozývalo mierne dramatickým tónom "Vytvorte koridor!". Teraz som cítil z atmosféry, akoby znelo všetkými námestiami "Vytvorme koridor, by zlo mohlo odísť smerom na smetisko dejín!".
