Potrebujeme na Slovensku kauzy ako šokovú terapiu, aby sme sa zamysleli, ako hlboko sme klesli? Naozaj už nemáme nikoho ani na univerzitách či vysokých školách, kto by videl ďalej ako na špičku vlastného nosa, za dvere vlastnej pracovne, za roh budovy, za časový horizont vlastnej funkcie?
O kauze rigoróznej práce Andreja Danka je zbytočné sa rozpisovať, dnes každý vie, o čom je. Takisto sú známe názory-nenázory, postoje-nepostoje Andreja Danka ku kauze, ktoré navyše necháva za seba komunikovať schopného-neschopného hovorcu. Menej známe (aspoň obsahom) sú interné aj externé analýzy, na ktoré sa odvolávajú akademickí funkcionári na UMB, na PraF UK na analýzy iba čakajú. Pokým sa doťahujú akademické právnické veličiny a autority, čo vraj smú a čo už nie, k čomu ich GDPR viaže a k čomu už nie, ozvalo sa ministerstvo, pod ktorého kuratelu spadajú autorské práva a licenčné normy na duševné vlastníctvo. A na prekvapenie laickej verejnosti celkom jednoznačne a nekompromisne oznámilo "mestu a svetu", že žiadnou licenčnou zmluvou, na základe žiadneho paragrafu zákona o autorských právach ani žiadneho predpisu o knižničných službách nemôže autor zakázať prezenčný prístup ku svojmu písomnému dielu v knižnici. Myslím, že je celkom odôvodnené sa domnievať, že toto vyjadrenie vydalo ministerstvo kultúry na základe analýzy, ktorú pripravili právnici ministerstva. Tí právnici, ktorí získali svoju aprobáciu a diplomy na právnických fakultách našich univerzít, tí právnici, ktorých s vysokou pravdepodobnosťou učili základom práva, cvičili, skúšali a napokon aprobovali tí istí asistenti, docenti a profesori, ktorí dnes tvrdia a presviedčajú verejnosť o niečom inom, ako ich vlastní študenti a absolventi.
Každý poznáme tú "povedačku", že keď sa stretnú traja právnici, k tej istej veci majú štyri rôzne právne názory. Buď sú v tomto prípade (licenčné zmluvy, autorské práva) zle napísané zákony, ak pripúšťajú také rôzne interpretácie - kto ich písal? - alebo nás niekto zavádza, ak nechcem rovno použiť slová podvádza a klame. Pripomína mi to tých neslávne známych šmejdov. Označujeme tak ľudí, ktorí úmyselne zavádzajú resp. podvádzajú a klamú iných ľudí s cieľom získať nejaký profit. Niekto v tejto kauze začína silno pripomínať svojím vyjadrovaním a konaním takýchto šmejdov. Vedomo presviedčam svoje vlastné podvedomie, že to nie sú akademickí predstavitelia práva na našich univerzitách či vysokých školách, ale kdesi z hĺbky sa stále neodbytnejšie prediera na povrch kruté zistenie, že realita ukazuje rovno na (niektorých) nich.
Je mi ťažko a smutno z tejto myšlienky, akademická pôda bola v ponímaní v mojom najbližšom okolí vždy vnímaná s úctou a rešpektom, s presvedčením, že práve tam sa sústreďujú naše elitné mozgy a kapacity v tej-ktorej oblasti, že práve tam sa formulujú rámce, vízie a horizonty (derie sa mi na myseľ slovo smery, ale to slovo má už v našich končinách natoľko zdiskreditovanú konotáciu, že mi čosi bráni ho používať).
Takže, spektability právnických fakúlt na Slovensku, ako vidíte budúcnosť vzdelávania práva na vašich fakultách?
Magnificencie, ste spokojní, kam a ako vedú Vaše spektability svoje fakulty?
Senátorky a senátori fakultných a univerzitných senátov - je toto adekvátna práca a zodpovednosť, ktorú ste zverili vami zvoleným spektabilitám a magnificenciám?
Študentky a študenti právnických fakúlt - sú toto vaše vzory pre vašu právnickú prax a budúcnosť?
Zmráka sa, stmieva sa - necháme nastať noc?
PS. © na verš z perexu - Ivan Krasko: Nox et solitudo
