Dobre, dosť bolo odbočky, o inom som chcel.
Via Dolorosa je slovné spojenie, ktoré v týchto dňoch zaznieva oveľa častejšie ako po iné dni roka, je to spojenie, ktoré má pre veľký počet ľudí na Zemi hlbokú symboliku a význam. Aj tí, ktorí jej význam nevidia v ceste, po ktorej kráčal kedysi pred dvoma tisícročiami jeden muž, pripúšťajú a zvyknú hovoriť, že životná púť človeka je málokedy prechádzka ružovým sadom (hm, opäť tie ruže), častejšie sa skôr podobá na potkýnanie sa slzavým údolím (toto pripodobenie sa mi nie veľmi páči, ani sa mi nezdá pravdivé, ale každý máme svoj názor). Veľa ľudí sa v týchto dňoch častejšie zamýšľa na sebou, nad svojimi názormi, skutkami a konaním, rozmýšľajú nad tým, či veci, ktoré ich v živote postretli, správne pochopili a správne na ne reagovali slovami alebo skutkami. Rozmýšľajú a porovnávajú svoju cestu životom s cestou toho muža, kráčajúceho zťažka po via dolorosa. Je môj náklad, ktorý v živote nesiem, ťažší ako je ten jeho? Prečo sa tak ťažko vstáva, keď sa potknem a spadnem? Má vôbec význam vstávať, keď stále padám? Aký? Kto si to vôbec všimol, že som vstal? Že som padol, to si všimli viacerí, že som vstal - že som dokázal vstať, to akosi uniklo ich pozornosti.
O kom je vlastne via dolorosa? O tom (či tých), ktorí po nej idú alebo o tých, ktorí stoja na bokoch, chodníkoch, okolo? Čo nám viac povie - to, ako niekto kráča po ceste, alebo to, ako sa správajú tí okolo jeho cesty? Nie je ten na ceste iba zrkadlo, v ktorom sa máme my na okrajoch "odraziť"? Uvidieť svoju nevšímavosť, niekedy závisť či nenávisť? Zbadať svoju neúčastnosť, inokedy nadradenosť, opovrhnutie či pýchu? Uvedomiť si svoju lenivosť, neochotu? Zľaknúť sa svojej povrchnosti, prízemnosti alebo dokonca neúprimnosti?
Niektorí ľudia zvyknú hovoriť, že cesta je cieľ. Je cieľom vtedy, ak po nej kráčame všímavo voči okoliu, najmä voči ľuďom, ktorých na tej ceste stretneme. Ale nemusí byť cieľom iba pre toho, kto kráča, ale aj pre tých, ktorí ho vidia kráčať, keď nevládze, podajú pomocnú ruku či vyslovia slovko-dve povzbudenia, uznania alebo chvály. Keď sa potkne a padne, neotočia sa chrbtom, ale pomôžu zodvihnúť náklad (nákup?), kráčajú chvíľku spolu s ním, kým sa nadýchne a môže ísť ďalej opäť sám. Keď blúdi, nepošlú ho opačným smerom. Keď si poprosí pohár vody, nedajú mu napiť sa octu.
Myslím, že Via Dolorosa je o nás všetkých. A ako sa pozeráme a správame k tým druhým - či už sme tí na ceste, alebo tí na chodníku.
A ak v rukách máme ružu, či ju dávame druhým voňať alebo ich picháme jej tŕňmi.
