Aby som deti nútila byť ticho, nebehať, neskákať, ozvať sa lenvtedy, ak sa ich dospelý niečo opýta? Ešte stále je ten učiteľ najlepší, ktorýmá najväčšie ticho v triede? Ticho neveští nič dobré. Mamičky mi dajú zapravdu, keď si spomenú, ako šmýkali do izby svojich detí, keď tam bolo ticho.Znamenalo to dve veci, buď naša ratolesť zaspala, alebo robí niečo „zlé“. Kdesa niečo zmysluplné deje , tam predsa nebýva ticho. Ticho je pasivita, tichonie je detské. Môžeme deti usmerňovať, učiť ich trpezlivosti, aby vedelivypočuť názor toho druhého, ukazovať im príklad vlastným správaním, ale neučmeich byť TICHO.
Viete, ako tovyzerá v praxi? Dieťa musí byť ticho v škole. Počas prestávky tichojesť a nebehať. Pri obede ticho sedieť. V družine sa ticho hrať. Domabyť ticho, lebo rodičia sú unavení z práce (a skutočne verím, že sú,aj jasom) a chcú si v tichu pozrieť telku. Deti to dajú von. Viete ako?Máme ho za divné, keď sa z ničoho nič postaví a začne hučať akosiréna. Zamyslime sa, ktože je to tu divný?
Adolf Ferriere to krásne vystihol:
Dieťa milujeprírodu – zatvorili ho do miestnosti,
dieťa sa rado hrá– dali mu prácu,
dieťa svojou činnosťou rado niečomu slúži – zariadili jeho činnosť tak, abynemala nijaký účel,
dieťa sa rado pohybuje – donútili ho k nehybnosti,
dieťa sa rado zaoberá vecami a predmetmi – namiesto nich mu dalipredstavy,
dieťa rado využíva ruky – zamestnali iba jeho mozog,
dieťa rado hovorí – donútili ho mlčať,
dieťa by rado rozmýšľalo – muselo sa učiť spamäti,
dieťa by chcelo hľadať poznatky – podávali sa mu hotové,
dieťa by sa riadilo svojou obrazotvornosťou – hodili ho do jarma dospelých,
tiež by sa rado nadchýňalo – vynašli tresty.
Chcelo by mať slobodu – naučili ho útrpne počúvať...
