A preto vždy na Vianoce cestujem za svojou rodinou mimo Slovenska.
Ale až tento rok som si uvedomila, že v lietadle z Bratislavy bude takých žien ako ja viacero. Buď sa bavili dve spolu a z hlasného rozhovoru bolo jasné, že idú obe za synmi. Alebo jedna mlčanlivá pani starostlivo prerovnávala obsah svojej príručnej batožiny a kontrolovala, či viečka na krabičkách držia. Pri čakaní na odlet mi zas za chrbtom sedela pani, ktorej syn vybavil asistenčnú službu, pretože ona nehovorí anglicky. Ale asistent bol Slovák, tak sa mu urečnená pani zdôverila so všetkými rodinnými záležitosťami a pomermi. A medzi iným spomenula, že synovi nesie paštiku Májka a čokoládové keksy. Že trubičky nenesie, lebo sa jej minule všetky domrvili. Koláče, že bude piecť až tam, aby sa aj nevesta naučila, čo syn rád jedáva.
V lietadle sedeli cez uličku dve asi 10-ročné dievčatá a schuti vyhrýzali zdobené vianočné perníky z ozdobnej krabice. Evidentne na cestu zabalila stará mama, ktorá sa na nich usmievala z vedľajšieho sedadla.
Ja som kyslú kapustu, zaúdenú klobásku a kofolu poslala balíkom už pred mesiacom. Ale v kufríku sa mi ticho tlačili krabičky s koláčikmi z lineckého cesta, vanilkové rožteky i rumové guličky. V starostlivo utesnenej krabici od topánok sa nedokázali ani pohnúť domáce vianočné trubičky. Korbáčiky a parenice zaberali takmer pol kufríka a spoločnosť im robila fľaška s medovinou.
Ako sme tak vystúpili v Kodani z lietadla a tým ženám okolo mňa začali žiariť oči v očakávaní stretnutia s deťmi a vnúčatami, uvedomila som si.....
Koľko je nás takých mám?
Takých, čo cestujú aj na kraj sveta a prinášajú svojim najmilším Vianoce voňajúce kapustnicou, vanilkou a perníkmi.
Aby aj tam ďaleko, či trochu bližšie, boli tie najkrajšie Vianoce.
