Andrea Ostrihoňová
Trochu poézie do prózy života
Nie sú to básne... je to len pocit.
Som aktívna. Niekedy. Zoznam autorových rubrík: Cool Curaçao, hlavoviny, knigy, knihy, books, Irečité Írsko, Nezaradené
Ľudí si pamätáme podľa tvárí...ale s jedlom je to trochu odlišné!
Som len amatérsky vodák. Na pozíciu zadáka (chápte, to je ten, ktorý loď kormidluje) som sa ešte neprepracovala.
Všimli ste si, že existujú zrkadlá, ktoré sú k vám láskavé a potom sú aj také, ktoré sú k vám nepríjemne úprimné.
Keď som mala 16 rokov, to bolo v minulom storočí, bola som prvýkrát v Poľsku.
Túto otázku som položila kapitánovi nášho dvojmiestneho plavidla. Odpovedal obratom: „Nič nevonia tak ako Dunaj!“
Rada sa prechádzam po morských plážach a kochám sa krásou mora a piesku. Ale vadí mi, keď sa tam primotajú odpadky.
Viem, znie to mätúco. Ale ja naozaj mám pár zlatých dievčenských náušničiek, ktoré sa jednoducho odmietli stratiť.
Celý svet recykluje. Teda, mal by. Aby nás tu nezaplavili odpadky a zbytočné veci.
Sivý, zamračený a uplakaný je tento sviatok Lucie. A taká je aj nebáseň.
Zvykli sme si chodiť po uliciach a chodníkoch Bratislavy ponorení do vlastných problémov. Na očiach slnečné okuliare.
Chcete s ním byť stále a robiť všetko spolu. Ja to tak mám s Dunajom.
Pravdupovediac, na orientačných pretekoch som bola naposledy na strednej škole.
Mám multilinguálnych vnukov. Ešte sú malí a nevedia čítať sami. Treba im knižky čítať.
Patrím k tým rodičom, ktorých dieťa sa rozhodlo žiť v zahraničí.
„Ja si to nezapamätám! A čo to vlastne znamená? “ vraví Jožo kráčajúci pri mne. V plavkách, po petržalskom brehu Dunaja
...nazbierala som si zopár známych. Nemôžem povedať priateľov, až tak sa nepoznáme.