Nebola.
Náš prílet ale sprevádzali iné nezvyčajné okolnosti. Na letisku v Budapešti sme v lietadle polhodinu čakali na oneskorenú skupinu mladých i starších mužov - asi 15-tich. Boli normálne civilne oblečení, ale spod košiel im vytrčali strapce, ktoré svedčili o tom, že sú praktizujúci židia. Hovorili modernou hebrejčinou. Nemali klasické čiapočky, niektorí mali štrikované hrubšie čiapky. Zopár ich malo poriadnu bradisko a skoro všetci mali pajesy. Neobsedeli ani chvíľu, stale pobiehali uličkou, vykrikovali po sebe ako malé deti, hádzali po sebe kúsky keksov a vôbec nepočúvali prosby letušiek, aby si sadli.
Ale pred zahájením pristávacieho manévru nad zemou Izraela sa všetci upokojili, zaujali svoje miesta a začali sa nahlas modliť. Znelo to ako niečo medzi detskou rečňovánkou a kostolným spevom. Pomáhali si pri tom rytmickým tlieskaním. Nech to bolo, čo chce, zabralo to - atmosféra v lietadle sa upokojila a s pocitom bezpečia sme pristali na izraelskej pôde. Vymodlili nám tam hore povolenie pristáť.
Žiadne strely, hučiace vrtuľníky ani bombové útoky. Teplý pokojný večer, v ktorom sme sa odviezli do Betlehéma (mimochodom, to je už palestínske územie).
Hranice medzi tým, čo sa nám zdá a čo je skutočnosťou, sa v Izraeli zdajú byť relatívnejšie.
Keďže som Svätú zem navštívila so skupinou pútnikov, bolo len prirodzené, že po pár dňoch naše kroky viedli aj do Jeruzaléma. Do starého mesta. Na Krížovú cestu -na Via Dolorosu. Chrámová hora - najstredovitejší stred najstaršej časti najstaršieho Jeruzalema. Najposvätnejšie miesto judaizmu, tretie najposvätnejšie miesto sunitských muslimov a začiatok Krížovej cesty. Bol piatok - pre muslimov deň posvätný.
Poludnie.
Nad Chrámovou horou sa ozýval hlas muezína, trochu skreslený ampliónmi, ktorý vyzýval pravoverných muslimov k modlitbe. V uličkách, v modlitebniach bolo vidieť len chrbty a päty modliacich sa. Čajovne zívali prázdnotou.
Na križovatkách kľukatých uličiek, na rohoch prístupových chodbičiek stáli provizórne železné zábrany, vytvárajúce bezpečnostné ostrovčeky - stanoviská izraelských policajtov. V nepriestrelnych vestách, s prilbami na hlavách - mladí muži a mladé ženy pokojne stáli na páliacom slnku a strážili nerušený priebeh moslimskej bohoslužby.
Okolo sme prechádzali my, modliaci sa kresťanskí pútnici. Zastávky Krížovej cesty vedú uzučkými chodníčkami pomedzi vystavený tovar maličkých obchodíkov. Niekde uhnú z chodníka do výklenku k tabuľke, alebo zídete tromi schodmi do obchodu a prejdete do mini kaplnky skrývajúcej sa za ním.
Keď sme prichádzali na koniec svojej cesty, hlas muezína už stíchol. Policajti zbalili zábrany a pomaly odchádzali. Modliaci sa rozchádzali späť k svojim pracovným zaležitostiam.
Čakala som chaos, napätie, stres či násilie. Pocit strachu alebo pach nebezpečenstva. Nepohodu a nepríjemné pohľady.
Nič z toho sa nedostavilo.
Predavači ďalej ponúkali svoj predražený tovar, turisti kupovali hlúposti, ktoré nikdy nikto nepotrebuje. V kaviarničkách si starčekovia vychutnávali kávu a na vyhriatych kameňoch sa vyvalovali lenivé mačky. Obloha bola až nemravne modrá a slnko sa snažilo zo všetkých síl ugrilovať nás do červena.
Veď bol len obyčajný piatok. Teda, pravdupovediac, úplne obyčajný nebol. Bol piatok trinásteho.