Už počujem váš názor (môj to tiež vravel!) :
„Určite to bude nuda – veď Timrava v SND! Čo už taká klasika v kamennom divadle môže priniesť zaujímavého...“
Tak nuda to rozhodne nebola. Bál síce tiež nie. Skôr dedinská zábava, na pozadí ktorej Timrava chirurgicky presne odrezáva nadbytočné detaily či pretvárku a predvádza divákovi anatomicky vernú štúdiu ženského prvku v reálnom živote. Bez okolkov to z javiska dostanete na plnú hubu. Neberie si servítky alebo ohľady. Na pódiu znejú vety a vidíte situácie, pri ktorých neviete, či máte v očiach slzy od smiechu alebo sa smejete cez trpké slzy.
Už dávno som v klasickom divadelnom priestore nezažila také výbuchy smiechu ale i spontánne vyprsknutie jednotlivého diváka či oneskorené chichotanie niekoho, komu to pomalšie zapaľuje. Jednoducho, bavili sme sa všetci. Herci i diváci.
Samozrejme, že nebolo všetko dokonalé a výhrad by som mala viacero. Povedzme si rovno, na Timravu treba dozrieť. Divácky i herecky. Bolo to cítiť. Mladšie herečky, predsa len príliš mladé na také tvrdé pravdy, niekedy pôsobili strojene, umelo a dosť nepresvedčivo. Ale dámy Zdena Studénková a Kamila Magálová boli absolútne skvelé. Ten ohňostroj drobných prepracovaných gest, naznačených komických akcií a nedopovedaných viet..... Pochúťka pre oko i ucho. Táňa Paulhofová bola skvostná, presvedčivo trpiaca a odolávajúca. Len mi tam občas prebleskla ozvena minulosezónnej madam Bovary.
To isté nie celkom platilo o mužských predstaviteľoch. Tam sa dali obdivovať nielen výkony Jozefa Vajdu, Mariána Geišberga a Františka Kovára, no bolo čo vychutnávať i na mladších - najmä u Jána Koleníka a dokonale bláznivého Daniela Fischera.
Čo mi však vadilo, bola scéna a kostýmy. Vrstvenie významov – amatérsky divadelný súbor hrá Timravinu hru z prelomu storočia v podmienkach 50-tych rokov niekde na juhu Slovenska.... trochu priveľa vizuálnych kontextov na bežného diváka. Scéna s prvkami stalinskej budovateľskej kultúry, hlášky o presbyterovi a povinnosti chovať vdovu po miestnom rodákovi v spojení s modernými flitrovými minišatami – to sa dosť ťažko chápe, vysvetľuje a zaraďuje.
Ale môj názor je (správne timravovský) táto hra stojí a padá na ženských postavách. A tie sa naozaj oplatí vidieť. Jedinci bojujúci za genderovú rovnosť by mohli nesúhlasiť, ale podľa mňa rozdielne videnie sveta, (tá toľko diskutovaná otázka – odkiaľ sa berie odlišne chápanie sveta mužom a ženou) je naozaj precízne definované jednoduchou výmenou názorov.
„Katuša! Čo ti je?“
„Nejak som pri tebe duševne otupela, zakrnela. “
„Hovno! Hladná si!“
Božena Slančíková-Timrava, Daniel Majling: BÁL
réžia: Michal Vajdička dramaturgia: Daniel Majling scéna: Pavol Andraško kostýmy Katarína Hollá hudba: Marián Čekovský
Premiéra: 7. novembra 2014 v Sále činohry v novej budove SND
