Ale premiéra Madame Bovary v tohtoročnej sezóne SND (16.11.2013, réžia E. Kudláč) ma doslova a do písmena ohúrila.
Dramaturgička Iva Klestilová literárnu predlohu Gustáva Flauberta odrala až na kosť. Zosekala a ubrala všetky nepodstatné, rušivé či staromódne prvky a výsledkom je dej až mrazivo súčasný. Láska či jej absencia a peniaze - aj ich nedostatok.
Táňa Pauhofová ako večne nespokojná Emma Bovary je viac ako fascinujúca. Očarujúca, zraniteľná a pobláznená. Hľadá lásku a keď ju nenachádza, podlieha klamu, že si ju kúpi za peniaze. Minie majetok, ktorý ani nie je jej, za lásku mužov, ktorí ju vlastne ani nechcú.
Aké aktuálne, veď i my si dnes kupujeme ilúziu šťastia a lásky, peniazmi, ktoré nemáme a ručíme majetkami, ktoré nám nepatria.....
Madam Bovary svoj dlh zaplatí tomu najhnusnejšiemu a najpresvedčivejšiemu úžerníkovi (Robo Roth) fiktívnymi peniazmi ale dlžobu lásky manželovi (Luboš Kostelný) splatí reálnym životom.
Nielen hra samotná je zredukovaná na čistú podstatu. Ruka v ruke s touto jednoduchosťou ide i scénická výprava. Scéna (E. Kudláčová-Rácová) je absolútne prostá, niet ozdoby, detailu či šperku, ktorý by pozornosť diváka odvádzal. Geometrické tvary, odtiene starých fotografií - sépiová hnedá, béžová, čierna a biela - sa v rôznych kombináciách a variáciách zjavujú v dekoráciách i v kostýmoch. Triezva účelnosť či zámer nerozptylovať nepodstatným sa odráža i v skutočnosti, že žiadna postava počas hry svoj kostým nezmení.
Teda, okrem hlavnej hrdinky - Emma Bovary sa prvýkrát na scéne objaví v belostných šatách nastávajúcej matky. Jej premenu vidíme skôr ako ju pocítime, jej pochybnosti a váhanie sa na šatách premietnu do čiernych prúžkov. Keď sa začne správať ako pobehlica - jej konanie zdôrazní prekrásna jasnočervená róba (srdce nejednej ženy v obecenstve zavzdychalo...). Celá jej garderóba ku koncu hry temnie až úplne očernie.
Je obdivuhodná kreatívna odvaha tvorcov nechať Emmu s manželom „vycestovať " do hľadiska divadla aj v skutočnosti. Divadlo v divadle - či skôr javisko v hľadisku - opäť podtrhuje nadčasovosť a aktuálnosť tejto nekonvenčnej dramatizácie Flaubertovho diela.
Strhujúca je záverečná scéna, kde madam Bovary spácha sebevraždu. Tvár spolovice pokrytá bielym práškom, ktorý posýpa ako padajúci sneh čiernu látku šiat. Tu podáva Táňa Pauhofová svoj fantastický herecký výkon. Smutný klaun či skôr plačúca Kolombína s bielou maskou, končí svoju nešťastnú púť životom.
Celé predstavenie trochu predlžujú prestavby scény, ale napodiv, nepôsobia rušivo. Tak akosi patria do hry, sú jej súčasťou. Nemí sluhovia v čiernych uniformách ako roboti presúvajuci časti scény dopredu a dozadu, prinášajú a odnášajú veci - bez výrazu, nezaujato a bezducho.
Prizerajú sa, pozorujú, nezasahujú.
Cudzia tragédia sa ich netýka. Tak ako nás ostatných tam vonku.
