Samozrejme, v bežnom živote mi to prináša kuriózne situácie, že zdravím neznámych, ktorí mi pripadajú známi a neodpovedám na pozdravy kamarátov, na ktorých tváre jednoducho nedovidím. Tenis by ste si so mnou nezahrali a pri squashi by som sa umlátila o steny ako rozbláznená včela. Ale mne tí ľudia, takí rozmazaní, nedopovedaní a nedodefinovaní, pripadajú omnoho zaujímavejší (či skôr krajší) ako tí, ktorých ostro a presne vidím cez okuliare.
Po tom, čo som si prvýkrát dala dolu papierové okuliare v 3D kine a pri pohľade na rozostrený obraz na premietacom plátne s prekvapením skonštatovala, že presne tak vidím bez dioptrických okuliarov ja, môžem s trochou nadsádzky tvrdiť, že žijem vo filme.
Moji princovia sú mladí a krásni - na vrásky totiž nedoostrím. Kvety nádherne kvitnú, lebo vädnúce majú zväčša rovnaký tvar ako práve rozkvitnuté. Ľudia sa na mňa usmievajú, lebo ja nedovidím, že sa len nervózne škľabia.
Usvedčil ma digitálny fotoaparát.
Nikdy som nemohla fotiť, pretože som nedokázala objektív zaostriť tak, aby z toho bola dobrá fotografia. Odkedy sa technika posunula tak ďaleko, že ostrí za mňa, kedy-tedy sa mi podarí nejaký dobrý záber. Ale opakovane narážam na problém, že fotoaparát nezachytí to, čo vidím priamo pred sebou. Či už ide o tiene, farby či kompozíciu.
Ja to vždy vidím akosi plastickejšie, plnofarebnejšie a zaujímavejšie.
Znamená to len jedno, moje oči ma neklamú, to ja klamem svoj zrak.
Svet je skvelý, keď sa na neho pozeráte cez sklíčka fantázie a nie cez dioptrické okuliare.
