Skončila som so sťahovacími prácami. Niekde medzi Írskom a Slovenskom sa už nachádza väčšina našej výbavy. Nedá sa ani povedať, že batožiny. Asi nás nejaký dobroprajný, či zlomyselný leprechaun (írsky zelený bradatý škriatok) posypal kypriacim práškom. Všetko nabobtnalo do trojnásobných rozmerov. Už povieme len nejakej dvadsiatke ľudí dovidenia a pod stromček si dáme Slovensko.
Všetci, tu i tam, sa ma pýtajú, či mi Írsko bude chýbať. Bude. Veľmi.
Oceán, krajina, skaly, nádherné dúhy. Hrady a víly, neskutočná zeleň a skutočne skvelá atmosféra v pravých írskych puboch. Aranské ostrovy, bezprostrednosť ich obyvateľov a hrajúce sa tulene. Mastné maslo a skutočné mlieko, ktoré sa na vás zamračí z hrnčeka "kožkou". Fantastické stejky.
Kravy pri cestách a jazdenie vľavo. Kohútiky zvlášť na teplú a studenú vodu, haprujúca kanalizácia.
Dážď - ráno, naobed i večer. V lete aj v zime. Pestrofarebné gumáky a pršiplášť ako základná každodenná výbava.
A hudba. Tá najmä.
No a ešte zopár ľudí. Našincov i vašincov. Ktorých by som nikdy nespoznala, keby som sa sem nedostala. Joea a pani Katku, Paliho a Majku, Ľuba s Daškou. Rhonu a dva malé ryšavé zázraky. Treshu, Mauru a Andreu.
Tak im všetkým pripíjam na zdravie pintou cideru a ďakujem za náš všetkých. Slainté!
