Vrátili sme sa po troch týždňoch dovolenky do svojho írskeho druhého domova. Som panelákové dieťa, skúsenosti s prázdnymi rodinnými domami mi akosi chýbajú a byt nič takéto nerobieva.
V cudzine len tak niekomu nezveríte kľúče, aby vám chodil polievať kvety a vyberať poštu - takže naša zľahka navlhnutá chalúpka pri mori zostala prázdna. Je skutočne zaujímavé pozorovať, ako obývaný priestor za taký krátky čas zabudne na dobré vychovanie a začne mravne chátrať.
Vo vani si pavúk utkal sieť. Záchody zahájili protestné smrdenie. Kopec pošty na zemi pri vchodových dverách zvlhol a obálky sa tým činom začali sami otvárať. (Poštár nedovrel záklopku na vhadzovacom otvore a dosť tu pršalo). Príbory v šuflíku sa potiahli záhadnou mastnou vrstvičkou - asi samoúdržba. Ďatelina zákerne využila príležitosť a medzi dlaždicami na dvorčeku vytvorila džungľu.....
Len orchidea sa samote potešila a nahodila kopec púčikov.
Dnešok som teda začala udobrovacím domácim čarovaním. Pavúka som vytriasla handrou von z okna. Poštu som vytriedila, reklamné noviny a letáky vyhádzala. Hladnú (prázdnu) chladničku som nakŕmila dobrotami zo Slovenska. Spokojne si vrní. Zlenivenú práčku som poriadnou dávkou špinavého prádla vytočila do obrátok. Zdivenej ďateline som sa otočila chrbtom - vonku prší.
A teraz rozmýšľam, či nefŕknuť do každého rohu kuchyne pár kvapiek poctivej hruškovice, aby som uzmierila domácich duchov ...
