Dobre načapovaná pinta tmavého moku chutí neuveriteľné dobre. Aby ste nepôsobili ako neznalý ignorant, nesmiete si z pohára odpiť, hneď ako sa k vám dostane. Treba počkať, kým pivo prestane "hrať", prestanú v ňom behať bublinky a pekne sa oddelí pena od čierneho (teda lepšie povedané) tmavohnedého podkladu. Znalci predvedú malé efektné gesto, poklepú mincou - najvhodnejšia je jednoeurovka - na sklo poháru, keď poklep krásne znie a nie tupo duní, Guinness je sadnutý a teda pitný. Prehrýzť sa jednou pintou trvá dosť dlho, keďže pivo je husté a hutné, neskĺzne do gágora rýchlo ako nejaký bežný svetlý ležiak. Ale zas, na druhú stranu, vydrží pôsobiť dlhšie a po dvoch pohároch sa vám ani jesť nežiada, tak ste objedení.
Guinness treba piť len v Írsku, všade inde je to len slabý ponožkový odvar, ktorý pravoverní guinesoidi s opovrhnutím odmietnu piť.
Tu v Galway sa nedávno zjavila v tlači sťažnosť jednoho pravidelného konzumenta tohto nápoja, že sa neočakávane poblil po 10 pintách. Že určite bolo niečo chybné v trubkách alebo u výčapníka...... On určite svoju desinku bežne ustojí...
Guinness vám doporučia aj v nemocnici pri strate krvi, že je to dobrá náhrada červených krviniek.
O vzťahu Írov ku Guinnessu svedčí i to, že si krvopotne vydobili výnimku z metrickej sústavy, platnej v EU a smú naďalej chodiť na "pint of Guinness" a nie polliter Guinnessa.... To by im ani dolu gágormi nestieklo....
Guinness chutí naozaj každému..............
