To všetko by som prešla úsmevom, to poznám aj z domova. Ale absolútne ma dorazila súťaž v miestnom rádiu - program J-J Breakfast Show. Už týždeň, každé ráno moderátori a poslucháči bodujú, hodnotia Santov. Tých má redakcia k dispozícii nepreberné množstvo, každé väčšie nákupné centrum v Írsku má svoj vianočný kútik s kozubom, kreslom a vo vyhradených hodinách aj so skutočným Santom. A práve títo profesionálni Santovia sú predmetom veľmi podrobného ratingu. Body za vzhľad udeľujú len moderátori, pochopiteľne, veď ide o rádio, takže Santov nie je možné vidieť. Jedného Santu zvozili pod zem, že mal bradu dožlta a druhý získal plus body, lebo bradu mal vlastnú.
Poslucháči majú možnosť kritizovať hlas, výslovnosť, zábavnosť či vážnosť Santových príhovorov k deťom. Najdôležitejšia kategória je však prednes santovského: "HO-HO-HO!" Nie sú prípustné veľké medzery medzi jednotlivými HO, ani vysoko posadený hlas ani dunivý bas. A ľudkovia ostošesť volajú, bodujú, vyjadrujú svoj názor na santovskosť či nesantovskosť toho ktorého adepta.
Pri tejto príležitosti som sa dozvedela i jednu podstatnú informáciu, ktorú som naozaj nevedela. Santa sa volá prvým menom Tom! Naozaj, pani, čo to vedela, vyhrala darčeky pre celú rodinu.
Keď to tak sledujem, počúvam a pozorujem, som rada, že ja som svoje detstvo prežila v dobe, keď nebolo podstatné, ako vyzerá, či, čo hovorí, Ten, ktorý dáva darčeky.
Každý si toho svojho darcu predstavoval po svojom. Sníval detské sny o zázrakoch a hviezdach, ktoré žiaria na stromčeku, či kdesi inde. A to sa mi zdá omnoho dôležitejšie poslanie Vianoc.
Aby deti nezabudli snívať........
