Od horizontu až k mojim nohám sa čerí Severné more a posiela mi našuchorené vlny a vlnky na rozlúčku.
Roztiahnem doširoka ruky a z celej sily zakričím. “Ahooooj, moréééé! Nebuď smutnéééé. Ja zas príííííídem.“
More smutné vôbec nie je, ba za mnou sa ozve ľudský smiech. To sa okolo hopkajúci bežec zabáva na mojej rozlúčke.
Už som to písala, aj nespočetne veľa ráz povedala. Ja a more. To je iný príbeh. Závislosť najvyššieho stupňa. Musím do morskej vody aspoň raz za pol roka vopchať nohy či ruky. Inak by som určite uschla. Veď som ryba.
A ako správny otužilec tie končatiny a vlastne aj celé telo, najradšej pchám do Severného mora.
Život to tak zariadil, priniesol mi k nohám celé more. A ja si ho užívam.
Švédi majú toto leto 200-ročný teplotný rekord. Nepršalo už 3 mesiace. Nielen že sa nesmú klásť ohne na pláži, nesmie sa grilovať ani doma na záhradách. A nesmie sa ani polievať trávniky z verejného vodovodu. Polievať smiete, len ak máte vlastnú studňu.
Hnedočervené drevené domčeky s bielymi okennými rámami, úplne ako z ľúbostných filmových príbehov Ingy Lindstromovej, lemujú uschnuté pásy spálenej trávy a mŕtvych kríkov.
To sú mínusy a nepríjemnosti, ktoré zas vyrovnáva neskutočné slnečné počasie na Mellbystrand. Modrú oblohu a teplé more si užívajú všetci. Letné chaty, domčeky a vily sú prepchaté. Uličkami sa ponevierajú haldy turistov, peších i na bicykloch. V miestnom supermarkete majú problém s parkovacími miestami, s nedostatkom piva a jednorazových detských plienok. Ale šťastní dovolenkári, hnedí ako lieskové oriešky, polihujú po pláži a kochajú sa letným morom.
Ja som sa túto sezónu kochala pieskovými hradmi. Mušle už zbierať nemôžem, nemám ich kam dávať. Tak som zbierala pieskové hrady, zámky a iné kreácie. Každý deň som sa po pláži prešla a pozerala, čo kto kde vybudoval. Desať kilometrov dokonalého pieskoviska na hranie zlákalo veru kde koho. V noci plážový piesok dohladka vyupratoval morský príliv, tak ráno mohli nastúpiť ďalší stavbári.
Niektorí pieskové konštrukcie poňali čisto technicky. Veď aj hŕba piesku vytvarovaná vedierkom detskej fantázii postačuje. Škaredé to bolo ako petržalské paneláky.
Iným manuálne zručnosti zaostávali za kreatívnou fantáziou a radšej ako obydlia rozprávkových bytostí vytvárali v nánosoch piesku oné bytosti priamo. Alebo nepeknosť svojich konštruktov obratne zakryli krásou bielych morských mušlí.
Hitparádu jednoznačne vyhral pieskový Angkor Vat (ako ho pomenoval Martin). Úžasné dielo, ktoré jeho budovateľ obozretne postavil nad hranicou prílivu a pláž teda zdobil viac dní. (Dorazili ho až zvedavé čajky.)
Pri svojej hlasnej rozlúčke s morom som si v duši ticho sľúbila, že nabudúce postavím hrad aj ja! A nie hocijaký, taký s poriadnymi vežičkami. Princa už do hradu mám.
