Bola som také dievčatko, čo sa radšej hralo na stavbe ako v kuchyni.
Až teraz mi dochádza, koľko trpezlivosti musel mať môj dedo, keď mi dovolil sa s ním hrať. Vlastne, ja som sa nehrala, ja som pracovala! Dedo mal pre mňa vždy odložených pár dosiek, z ktorých bolo potrebné vyťahať klince. A ja, od námahy a dôležitosti s trošku vyplazeným jazykom, som k zverenej úlohe pristupovala veľmi zodpovedne. Chcelo to aj nacvičený grif, ako nasadiť štrbinu v nôžke pajceru tak, aby sa hlavička klinca nezvrtla a klinec z dosky vyliezol na jeden ťah. Trénovala som to skoro každý deň, a ku koncu prázdnin som už dosiahla úroveň tesárskeho učňa. Potvrdil to aj dedo, ktorý uznanlivo pokýval hlavou a precedil len tak bokom úst: „Celkom ti to ide!“ To bola v jeho podaní veľká pochvala.
Vyťahané klince sa odkladali bokom, prešli našou vizuálnou výstupnou kontrolou. Nad každým sme pomudrovali, či ešte pôjde vyrovnať alebo už doslúžil. Samotné klince vyklepával dedo, kladivo mi do rúk nezveril. Nechcel riskovať, že by som si na celé prázdniny vyfarbila nechtíky na modro. Ale podľa dĺžky som vyrovnané klince mohla rozdeliť do plechoviek a tým úspešne zavŕšiť ich recykláciu. Dedo nikdy nič nevyhadzoval. Všetko odkladal so slovami, že sa to zíde. A aj sa to zväčša zišlo.
Na to všetko som si spomenula pri pohľade na pajser pohodený na zemi v jednom rodinnom dome v zahraničí. Ležal tam v spoločnosti dosiek a tváril sa spokojne. Aj ten zvuk klinca vyťahovaného z dosky ako keby sa tam ešte ozýval. Pajser to bol však zánovný, modročerveno nafarbený aj s logom výrobcu. A ja som až v tomto veku zistila, že je to medzinárodne známy a celosvetovo používaný nástroj. Doteraz som žila v detskom presvedčení, že ho vymyslel a vyrobil z kusu roxoru môj neskutočne šikovný dedo.
