Nemôžem napísať kámošov – niektorí sú na to pristarí a iní primladí.Sú to jednoducho ľudkovia, ktorí môj život obohacujú a dúfam, že aj ja ich život niečím spestrujem.
Chodievam na három deci s kolegom môjho exsvokra a vždy si máme čo povedať, či napísať.
Voláva mi ľadovomedveďacia spriaznená duša, ktorá je vo veku mojej dcéry. A pokecáme ako tinejdžri. K veci a žartovne.
Bývalá kolegyňa môjho exmanžela si vždy nájde čas, aby postrážila otužileckú akciu a vymenila si so mnou všetky podstatné bratislavské klebety.
Ľadová medvedica, ktorú som stretla v jazere, mi dala kľúče. Také ozajstné, skoro ako od hradu. Od brány. Sú privilégiom, výsadou a vyznamenaním. Ani neviem, ako som si ich zaslúžila.
Keď mám depku, vyplačem sa do telefónu chlapovi, ktorého vlastne ani veľmi nepoznám....ale on má rád moje koláče.
A vždy na Vianoce všetkým týmto ľuďom, venujem vlastnoručne navarený džem (teda, perfekcionisti by povedali, marmeládu) z limitovanej edície Andreine oné.
Kedysi som v jednej múdrej knihe našla definíciu, že človek má mať súhviezdie známych. Traja majú byť starší ako on, traja jeho veku a traja mladší. Na pohlaví nezáleží.
Pracujem na tom.
Ako ste na tom vy?
