Jednoducho povedané, náš pes sa s miestnymi dunčami/dunčicami nekamarátil. Chodila okolo nich hluchá, slepá - oni by sa aj socializovali (taká pekná cudzokrajná kočka!), ale Teeny nereagovala.
Výnimku tvorili len dve sučky. Jedna - Zuzanka - tu u nás, na mestskej pláži - sa v podstate vnútila, lebo nám kradla loptičku a utekala s ňou preč. To Teeny prinútilo k akcii a tak sa nejak dali do reči. Dalo sa ale pozorovať, že v tom nebolo srdce. U ľudí by ste na taký rozhovor použili výraz "dorozumievali sa rukami a nohami". U psov to neviem zadefinovať - "labami a chvostami?"
Druhá sučka - Siobhan - patrila správcom hradu Aughnanure Castle. Tam nás, napriek zákazu vstupu psov, pustili práve preto, že Siobhan sa Teeny zapáčila. Dá sa predpokladať, že náklonnosť Teeny vyvolala svojim ostentatívnym gestom odporu k historickým pamiatkam - vykadením sa - uprostred hradného trávnika. Ale naháňali a hrali sa dobré dve hodiny. Tie dve si viditeľne rozumeli, žiadna rečová bariéra. Hrad ale navštevuje množstvo cudzincov, často aj so psami, možno že Siobhan od nich základné výrazivo pochytila.
Potom šla Teeny na dva týždne do írskeho psieho hotela. Pobyt v psom pionierskom tábore jej prospel a slovnú zásobu v angličtine rozšíril. Lebo tam sa po čase skámošila so všetkými obyvateľmi - obrechali nespolahlivé paničky, lenivých pánov a miestnu stravu. A tak náš pes začal brechať po anglicky.
Mená vyššie uvedených sučiek sú vymyslené, nikdy nám neboli oficiálne predstavené.
Ale chovám tajné podozrenie, že to boli írske psy (nie rasou, ale vzdelaním) - komunikovali teda v Gaeilge. A tej naša Teeny pravdepodobne rozumela preto, že Kelti sa kedysi, dávno pradávno, cez naše územie dokázateľne prehnali.
