Ono vlastne, nie je to len o šoférovaní.
Pravidelne sa mi stáva, že v slovenských potravinách vnucujem predavačke eurá (tie sa aspoň na mňa zhovievavo usmejú a povedia, že aby som prišla až v januári) ale keď strkám v írskom obchode slovenské mince a vidím ten udivený pohľad nejakej miestnej predavačky (i keď zvyčajne poľského pôvodu), pripadám si naozaj duševne menejcenná.
Snažím sa tento nesúlad medzi miestom a mojou hlavou riešiť tým, že sa vždy v lietadle príšerne sústredím, aby som sa prepla do príslušného (slovenského/írskeho) modu, ale nie vždy sa mi to darí. Až príliš často súkmeňovci v Bratislave vznášajú oprávnené protesty, že používam príliš veľa anglických výrazov, ktorým nie vždy rozumejú. A opakovane sa musím ospravedlňovať írskym spolubesedníkom, na ktorých podvedome vybafnem slovenský výraz. Že som tam urobila, často zistím až z ich prekvapených tvárí a musím potom siahnuť po ospravedlneniach typu - "Sorry, as you could see, Im definitely blond!" (Ako môžete vidieť, som skutočne blondínka)
Koreňom problému bude asi tá skutočnosť, že neobsedím na jednom mieste, musím sa presúvať z Írska na Slovensko a späť v mesačných intervaloch a moja hlava to jednoducho za telom nestíha. Kopia sa v nej zbytočnosti, drobnosti a na dôležité veci niet miesta. Vyzerá to v nej asi ako v miestnom starinárstve s krásnym názvom MAD OLD TAT (Staré bláznivé smetie).
Asi si kúpim hlavu druhú (záložnú, ako externú pamäť) a nainštalujem si do nej GPS, aby mi vždy vopred, než vykonám nejaku geograficky zmätenú blbosť, upozoňujúcu zapípalo v ušiach!
