Mne sa však do života za posledný rok priplietli rôzne adrenalínové aktivity a činnosti súvisiace s touto výsostne mužskou oblasťou. A tak som stretla človeka, ktorého osud a charakter si zaslúžia môj obdiv a uznanie.
Keďže som s ním absolvovala dva strelecké kurzy (na ktorých ma vôbec, ale že naozaj vôbec, nešetril), dovolila som si byť osobná a položiť mu zopár otázok.
Na neutrálnej pôde – v kaviarni nemenovaného kníhkupectva. Pri šálke čaju so mnou posedel a na zvedavé otázky odpovedal Gabriel Trojčák, hlavný inštruktor Tactical Combat Academy (TCA). Gabo patrí k tým ľuďom, z ktorých máte hneď pri prvom kontakte dobrý pocit. Je to človek, z ktorého cítite, že vie, čo robí a že to robí dobre. V jeho prítomnosti akosi podvedome podliehate jeho vedeniu a zároveň ste plne relaxovaní, lebo on má všetko pod kontrolou. Vzácna vlastnosť, najmä keď sa spája s pokorou, ktorá vyplávala na povrch počas nášho rozhovoru.
AO: Ako by si popísal svoju životnú púť, ktorá ťa priviedla tam, kde si teraz?
GT: Už na základnej škole som sníval o tom, že budem vojakom. V tom čase, v osemdesiatych rokoch boli populárni prieskumáci, tak aj ja som ním chcel byť. Vedeli sa biť strieľať, skákať z lietadla. Takí chalani boli pre mňa bohovia. Mal som to jednoducho ako životný sen, preto som šiel po základnej škole na vojenskú strednú a pokračoval ďalej v armáde. Prešiel som rôznymi útvarmi a dostal som sa až do Žiliny. K 5. pluku špeciálneho určenia.
AO: Uvažoval si o tom, že by si bol niečím iným, ako vojakom? A čo by si bol, keby?
GT: Úplne malý som chcel byť ako otec. Jazdiť na Tatre, na veľkom aute. Ale odvtedy len vojak, stále vojak. To sa nikdy nemenilo.
AO: Nikdy si teda nezaváhal a neuhol z cesty, ktorú si si vybral?
GT: Išiel som na leteckú strednú školu, rodičia ma presviedčali, že tam mi bude najlepšie. Lietadlá ma bavili, tak som súhlasil. Trochu ťažšie sa mi začínalo, mal som 14 rokov a prvýkrát som sám. Bez rodičov, ďaleko od domova. Ale zvykol som si. Nikdy som nepochyboval a ani som nikdy nechcel na svojom profesionálnom smerovaní nič meniť.
AO: Čo považuješ za svoje najväčšie víťazstvo? Najprv kariérne, potom životné. Nech sa nám to nepomieša.
GT: Kariérne... že som si plnil ten svoj sen, slúžiť v 5. pluku. Nebolo vôbec jednoduché, dostať k takémuto prestížnemu pluku. Samotný čas, ktorý som v pluku strávil, je pre mňa tým najhodnotnejším, čo sa mi v živote podarilo. Naučil som sa tam najviac, o ľuďoch a hlavne... o sebe. A po skončení kariéry,... že som sa podieľal na založení TCA a fungujem v nej. A životné? Že sa mi narodil syn.
AO: A keby jedného dňa za tebou prišiel a povedal ti, že chce byť vojak?
GT: Ak by to veľmi chcel, neodhováral by som ho. Ale v dnešnej dobe nie som presvedčený, že by ho to až tak bavilo. Má len 12.
AO: Budem trochu osobnejšia. Pri pozornejšom pohľade na teba vidím kopec jaziev. Platil si ťažko, vlastným telom, za dosiahnuté úspechy? Čo najhoršie ťa postretlo?
GT: Letecká nehoda. Havarovali sme pri služobnej činnosti na lietadle. Narazili sme do kopca a lietadlo začalo horieť. Ostali sme v ňom uväznení štyria. Nevedeli sme sa z neho dostať. Potom tam ostal jeden chalan, traja sme sa pre neho vrátili, bohužiaľ, dvaja zomreli a dvaja sme prežili.
AO: Bolo to zlé?
GT: Preorganizovalo to moje hodnoty. Znova som sa spoznal, všetko som sa musel učiť. Chodiť, jesť, sedieť, písať. Úplne všetko. Trvalo mi to dva roky. Niekoľko mesiacov som bol len na jednotke intenzívnej starostlivosti. Mal som klinickú smrť. Môžem povedať, že život som videl z obidvoch strán. Ale neľutujem. Veľakrát som sa zamýšľal nad tým, ako by to bolo, keby to nebolo. No, celé to prehodnotilo nielen moje hodnoty ale preriedilo to aj okruh mojich známych. Niektorí sa zmenili, niektorí ostali. Povrchnejší to berú aj vizuálne. Sú aj takí...Naučil som sa s tým žiť. Sledoval som ľudí, ako reagujú.
AO: Vojak bez jaziev predsa nie je vojak?
GT: Jasné.
AO: Čím iným, okrem jaziev, dokáže vojenský život poznačiť človeka?
GT: Intenzívnosťou, širokým spektrom zážitkov, ktoré prinesie takýto spôsob života. Nielen tie dobré ale aj tie zlé. Práve tie zlé skúsenosti posúvajú človeka dopredu. Že sa naučí prekonávať veľa.
AO: A nevyhorel si? Nestratil vieru v ľudí, potom, čo všetko si videl? Ešte stále si myslíš, že ľudia sú dobrí?
GT: Ale áno, sú. Mňa rodičia od mala viedli k slušnosti, veriť sám v seba ale nemyslieť iba na seba. Mal som to šťastie, že som celý život stretával ľudí, ktorí ma obohatili. Svojimi myšlienkami, činmi. Prinútili ma rozmýšľať. Boli to moji inštruktori, ktorí pri tom nešťastí zahynuli a my, dvaja žiaci, sme vďaka ním prežili. To ma naučilo, aký má byť človek, aby prežil v ťažkých chvíľach. Poučiť sa a ísť ďalej. Nikdy ma však ani nenapadlo, aby som zanevrel na ľudí.
AO: Ako by si definoval jednou vetou svoje životné krédo?
GT: Veriť v dobro. Dobro v sebe, v iných ľuďoch. Robím dobro, tak dobro sa mi aj vráti.
Náš rozhovor trval omnoho dlhšie ako niekoľko viet, ktoré som tu zachytila. Ale pre mňa bolo najhodnotnejšie to, že sa vôbec odohral. A musím sa čestne priznať, že Gabo mňa, zbrklú povrchnú blondýnu s ružovými nechtami, veľmi veľa naučil a to nielen na strelnici.
GABRIEL TROJČÁK
Hlavný inštruktor TCA . Absolvoval inštruktážne semináre, tréningové programy a výcviky s US Special Forces, Britskými špeciálnymi jednotkami, Izraelskými špeciálnymi jednotkami. Bol nasadený v bojových operáciach. Svoju profesionálnu kariéru ukončil ako inštruktor streľby a taktiky v 5. pluku Špeciálneho určenia v Žiline.
Zdroj www. tca.sk
