Do tohto mesta, o ktorom som pred dvomi rokmi ani netušila, že existuje, ma doviedla neuveriteľná zhoda okolností a možno i šťastie.
Galway v 90 tych rokoch zaspávalo ako malé mestečko, niečo ako väčšia Modra a v novom tisícročí sa zobudilo ako moderné mesto. Sami Íri v tom, podľa všetkého, nemajú jasno, že či je 3. alebo 4. najväčšie mesto v Írsku. Skoro polovicu jeho obyvateľov tvoria imigranti a novopríchodiaci. Stavbári tu majú svoje eldorádo.... Tam, kde pred 7 rokmi bola malinkatá osada na predmestí, cca 800 duší, teraz stojí moderné predmestie s viac ako 8000 obyvateľmi. To by mohlo na prvé zorientovanie sa postačiť.
Rozpor medzi minulým a prítomným je však všade ešte cítiť. Tu v Írsku aj ten najmenší kúsoček zeme niekomu patrí - to by ešte nič neznamenalo, keby ten niekto ten kúsok nemal aj ohradený. Kamenným múrikom... Keby sa metre a kilometre múrikov spočítali, som si istá, že čínsky múr sa môže ísť schovať. V praxi to ale potom vyzerá tak, že máte husto zastavanú oblasť - typické rady susediacich domčekov, natlačených jeden na druhého a vedľa toho kusisko krásneho poľa. A vedľa hypermoderný market, potom pár sólo domčekov a zas políčka. Pravdupovediac, to nie sú polia, ako ich poznáme my. Skôr by sa hodilo pomenovanie lúka, pastvina, plocha pokrytá huňatým zeleným trávnatým porastom. A tam sa pasú rôzne zvieratá. Kone, kravy, ovce, poníky. Podotýkam, sme stale v meste Galway!
Pre novopríchodiaceho do tejto oblasti je vskutku prekvapivé vidieť kravy na križovatke, poníky pri najmodernejšie nemocnici, ovce vedľa železničného priechodu. Dokonca vedľa krčmy a fastfoodu Supermac´s, toť za rohom, sa pasie kobyla s malým žriebätkom. Byť to u nás, návštevník krčmy, ktorý svoj konzum liehovín neodhadol, môže pocítiť viac ako rozrušenie. Nevidí ružové slony, či biele myšky, ale malé strakaté koniatko....
Limitácia ohradením vedie aj k tomu, že sa tu,napríklad, vôbec nevyskytuje voľne prístupný les. Taký obyčajný našský. Kdeže, kdeže. Stálo ma hodiny pátrania, kým som zistila, kde sa tu dá ísť poprechádzať. Ten náš tunajší, taký len vreckový les, označený tabuľou Common Area, vyzerá na prvý pohľad ako súkromný majetok (tým aj niektorých našich návštevníkov zo Slovenska odradil). Samozrejme, že je tiež ohradený dreveným, latkovým plotom. Prechádza sa v ňom len po vyznačených (no, vychodených) chodníkoch. Inde sa aj tak, pre bujnú vegetáciu a všadeprítomný plazivý brečtan, ani nedá. Niežeby to prechádzanie hrozilo zo strany írskych domorodcov. Chodievam tam skoro denne, v rôznych časových obdobiach, ale ešte som tam nestretla živú dušu. Určite tam však chodia, lebo na niektorých miestach sú vypálené ohniská a neskutočný neporiadok-odpadky. Asi mládežníci, ktorí majú do 18 rokov zákaz vstupu do krčmy, chodia svoje si odpiť do útulného lona matičky prírody. Minimálne tak nemusia riešiť problém s toaletami a vratným pohybom žalúdka.
Ale klamala by som, keby som tvrdila, že lesík je škaredý. Nie, nie. Je naozaj krásny. Ale takým iným spôsobom, ako sme zvyknutí od lesa očakávať my. Náš les je otvorený, voľný priestor, ktorý vás láka, aby ste sa stali jeho súčasťou. Tento tu je uzavretý sám do seba, žije svojim magickým životom. Ja ho preto volám druidský les. Nežijú v ňom obyčajné zvieratá, ale škriatkovia, víly a čarodejnice. Tie bežné zvieratá sú súčasťou nášho každodenného života tu v meste. Na odľahlejších perifériách možno stretnúť podvečer jazveca, líšku či vidieť lietať netopiere. Cudzinec z moderného veľkomesta, kde nepokosený trávnik pred panelákom a potulná mačka reprezentujú celú prírodu, zrazu zisťuje, že to môže byť aj inak.
Kravám nevadí húkanie áut na frekventovanej križovatke, pohľad na najmenšieho poníka na svete možno poteší utrápeného pacienta idúceho z nemocnice.....
Ako hovoria moji miestni domorodci - Írsko sa nedá pochopiť, logicky vysvetliť, Írsko treba zažiť.
