Iba obyčajný háčik som. Ten človek vpredu, v kanojke, čo ťahá tak a tam, ako zadák povie. Lenže, keď ste obaja na jednej lodi, tak akosi musíte ťahať obaja jedným smerom, aby loď plávala a nepotopila sa.
Vodu neobabrete rečami, voda vás nepočúva.
Vy musíte čítať vodu, aby ste ju dokázali splaviť.
Mohla by som, tam spredu loďky kričať a nariekať, alebo pádlovať ako blázon, keď zadák nezaberie správne, ideme ku dnu.
Mám svoju hlavu, názor a hrdosť. Ale, na rieke musím veriť zadákovi. Inak s ním do lode nemôžem a ani nenastúpim.
Vždy som vravela a písala, že voda z nás odplaví to nepodstatné. Nános pýchy, šminky, lak na nechty a tak podobne. Odhalí nás v plnej nahote.
Rieku neobabrete. Nepresvedčíte ju, že zle vidí. Takých, ako sme my, už videla. Aj sa v nej utopili, alebo ich odplavila niekam, kam vôbec nechceli.
Zadákom nemôžete byť rečami ani úsmevmi. Dokonca ani nadávkami.
Ten, ktorý loď bezpečne dokáže kormidlovať, to jednoducho musí vedieť.
Musí myslieť na všetkých a za všetkých. Ak bude myslieť len na seba, háčika hodí cez palubu na prvom vraťáku. A jeho loď pôjde ku dnu tiež, nebude mať totiž kto pádlovať.
To platí nielen na rieke ale i v živote.
