Svet, ktorého existenciu tak akosi tušíme, ale odmietame brať na vedomie. Až do okamihu, kým do neho nevkročíme.
Nie, nebudem písať o podmienkach, personáli či strave. To sa líši miesto od miesta a mesto od mesta.
Mne skôr pri výjavoch, ktorých tam bývam svedkom, príde na rozum otázka.
Ako sa človek, v dnešnej pokryteckej, uponáhľanej dobe dopracuje k takému vzťahu a k takej partnerskej láske? Tej, ktorá človeka sprevádza na konci. Keď vo vráskavej tvári a poloslepých očiach vidíte stále toho, kto drží vaše srdce vo svojich horúcich dlaniach. Keď bozkávate vpadnuté líca s nehou, nie s vášňou.
Je ľahké a jednoduché ľúbiť mladého, krásneho, voňavého muža / či ženu. Ale aká silná musí byť láska, aby ste dokázali ľúbiť chorého, nevzhľadného a bezvládneho starca/ starenu? Lebo tú, tú by som chcela stretnúť.
Súčasnosť dáva prednosť povrchným riešeniam. Škaredé nahradíme pekným, nefunkčné vymeníme za fungujúce. Aj vo vzťahoch. Meníme partnerov, lebo sú prituční, pristarí a už nie tak sexi. Aj my sme menení za novšie modely.
Len domovy seniorov sú plné ľudí bez náhradných dielov a po záruke. Bez možnosti výmeny.
