Konkrétny pokrm je neoddeliteľne spätý so situáciou, s príležitosťou, kedy bol servírovaný.
Prázdninové raňajky u babičky, nedeľný obed doma. Narodeninová večera....
Každý máme v chuťovej pamäti pár skvostov, ku ktorým sa už nič a nikto nepriblíži. Ale....nie je to tak celkom o jedle, je to aj o situácii a tradícii.
Pracujme na tom vedome a cielene.
Varme (to je jedno, či on alebo ona!), aby si nás cez jedlo servírované pri nejakej príležitosti alebo v určitú dobu, tí ďalší (tí, po nás) pamätali.
„Jáááj, takú štrúdľu jak omama!“
„Golubci, ta jak od nas!“
Tam je vnemová pamäť. To treba posúvať a dediť.
Moja dcéra v druhom ročníku základnej školy odpovedala svojej učiteľke na otázku, že, čo je jej najobľúbenejšie jedlo...
„Morčacie prsia plnené mletou hovädzinou, v smotanovej banánovo-mandarínkovej omáčke!“
Učiteľka stuhla a podľa mňa, to dodnes deň, nerozchodila.
Ja som ten recept našla, ešte za prehistorických neinternetových, len printových (v socializme zľahka nedostupných) médií....a domyslela podľa fotiek v časopise Schӧnen Vohnen.
Dodnes ho pripravujem, pre dcéru a jej rodinu, pri veeeeľmi zvláštnych príležitostiach.
Vytvárajte tradície, používajte recepty na dobré jedlo.
Budú tu aj po vás....
