Plávala som v noci a úplne sama v celom celučičkom jazere. Keďže na nebi svietil super mesiac v splne, nebola tma. Skôr to vyzeralo ako na velikánskom javisku, ktoré osvetľuje silný bodový reflektor. Jeden svetelný kotúč bol na nebi a druhý sa ligotal na temnej hladine vody. Bol už december a z neba okrem mesačného svitu začal padať aj mrazivý opar. Jemnučká záclona dymovej hmly zastierala výhľad na opačnú stranu jazera. Voda nekončila brehom ale strácala sa v nedopovedanom nekonečne. Akoby tam bol koniec i začiatok sveta.
Breh, popri ktorom som plávala, sa ostro rysoval proti tmavomodrej oblohe a stromy rastúce po krajoch vrhali na hladinu temné čierne tiene. Voda bola hodvábne hladká, poriadne studená a podobala sa farbou na nebo. Voda bola oblohou a ja som ňou plávala. Pokoj, relax, odovzdanie sa. To všetko mi prebehlo hlavou a celodenná únava zo mňa stiekla do tej úžasnej vody.
Nikde, nikto, nič.
Ja a jazero.
Spln.
A vtom sa vedľa mňa zjavila labuť.

Vynorila sa z tieňov pri brehu nehlučne. Ani čľapnutie nebolo počuť, ani vlnka sa nepohla. Preplávala tesne vedľa mňa. Stačilo by viac natiahnuť ruku a dotkla by som sa jej bielosivého peria. Prestala som plávať. Pozerala som na ňu ako na zjavenie. Snívam uprostred jazera, pomyslela som si. Labuť sa majestátne niesla po hladine a tá sa za ňou vôbec nečerila. Ticho sa prehĺbilo, akoby zintenzívnilo. Svetelný kruh, ktorým sa super mesiac zrkadlil na hladine sa rozvlnil. Labuť ním preplávala, teraz už normálne čeriac vodu. Obzrela sa za mnou, trochu pohrdlivo potriasla hlavou a plávala smerom do belavého oparu. Studenou rukou som si pretrela oči a labuť zmizla. Tá nekonečná hmla ju okamžite nehlučne pohltila. Pokojná hladina jazera opäť bezchybne zrkadlila odraz mesiaca a mňa striasla zima. Prízrak? Vidina? Sen? Zahráva sa so mnou ten mesačný svit a spln?
Ľadový vzduch ma však dokonale prebral a keď som sa drkotajúc obliekala do suchých vecí, skonštatovala som nahlas.
„Nebuď labuť! To nebol prízrak. To si len zobudila obyčajnú labuť!“
A z tmy sa ozvalo zaškriekanie.