Na bicykli, pešo, na kajaku či priplávam len tak, v plavkách. Ale vždy sa snažím, aby som miestnych tvorov vyrušovala čo najmenej. Fascinuje ma tunajšia nádhera. Malebné zákutia, v ktorých vládnu farby a kompozície, aké nenájdete na žiadnej maliarskej palete či výtvarnom diele.
Je to len kúsok od Bratislavy – keď sa zahľadíte nesprávnym smerom, na oblohe vidíte dym z komínov rafinérie. A keď na chvíľu prestanú spievať vtáky, citlivejšie ucho zachytí šum áut uháňajúcich po ceste ku Gabčíkovu. Ale stačí odvrátiť pohľad od dymových znakov civilizácie a započúvať sa do trilkov vtáčích hrdiel a hneď ste absolútne uvoľnení a očarení.
Sú však okamihy, ktoré vaše kochanie znemožňujú a zvuky, ktoré sa doslova zarezávajú do uší.
Drevo sa ťaží aj tu. Kvílenie píly sa nesie doširoka doďaleka. Praskot padajúcich stromov znie ako posledný vzdych. Zem hyzdia koľaje nákladných áut a kopy nachystanej guľatiny pripomínajú pohrebné hranice.
Pritom na strome tabuľa pripomína, že ste v chránenej krajinnej oblasti a v súkromnom poľovnom revíre. Že sem človek nemôže prísť ani so psom....
A s motorovou pílou áno????
Krásu stromov predávame ako drevnú štiepku na kúrenie a zver sme nechali sprivatizovať chamtivcami.
Túto krásu však nevytvorili ľudské ruky, bola tu dávno PRED nami.
Mala by tu ostať aj PO nás.
