Do spoločnosti, predsa.
Mám skriňu plnú spoločenských šiat, niekoľko nadčasových značkových kabeliek a viacero luxusných lodičiek. Ostali mi po určitom životnom období, ktoré zahŕňalo návštevy eventov, tlačových konferencií, divadelných predstavení a tak podobne. Ale keďže život ide ďalej a môj šatník momentálne pozostáva z cyklistických nohavíc, bežeckých legín a mnohých plaviek, pozabudla som akosi na obsah svojej reprezentačnej skrine.
Pripomenula mi to kolegyňa, ktorá sa ma nesmelo opýtala, či by som jej nemohla požičať nejakú kabelku na rodinnú udalosť. Že ja mám také pekné a ona nosí len ruksačiky. Na jej popud som otvorila svoju čarovnú skriňu a zalovila. V skrini aj v pamäti. Vyťahala kabelky z ochranných obalov, pošúchala šaty v plastových vreciach z čistiarne, obula si lodičky na vysokých opätkoch.
Pospomínala som si, kde som tie ktoré šaty kúpila, na výlety so Sis do Londýna. Pohladkala som šaty matky nevesty, ktoré som mala na sebe len jeden jedinýkrát. Vytiahla pravý anglický fascinátor z krabice.
Bol to pekný večer. Aj poučný. Väčšina šiat mi ešte bola dobrá, ale niektoré už jednoducho neoblečiem.
Kolegyni som zabalila na skúšku tri kabelky, dvojo lodičiek a sedmoro šiat. Odporučila som dať dieťa spať a urobiť manželovi malú módnu prehliadku.
Ostatné šaty som ešte letmo pouhládzala a zavesila do skrine.
A večer som z tej skrine počula vykrikovať také tenké hodvábne hlásky.
„A my kedy pôjdeme vooooon?
Aj my sa chceme ukázať!
To je nespravodlivé, ja som už tri roky nebola na žiadnom mecheche...“
Ako vravím, šaty a kabelky treba venčiť, len vtedy ožijú.
