Je čas, keď spomíname.
Ja obzvlášť. Tento rok nebol dobrý. Pribudol mi v ňom hrob. Tak som sa nad ním stojac zamýšľala. Že vlastne by som mala byť aj trochu šťastná. Dostalo sa mi výnimočnej príležitosti, že som mohla spoznať svojho otca aj tak inak.
Ako deti berieme svojich rodičov ako dokonalé bytosti, ktoré všetko dokážu a všetko vedia. Ako puberťáci ich vidíme, ako moralizujúce, všetko zakazujúce osoby, na ktorých nám trápne vadí skoro všetko. Ako dospelí ich chápeme ako prirodzenú súčasť života, ale keďže sme už pohltení vlastnou rodinou, nevidíme ich tak naozaj.
Až keď prestanú fungovať (zdravotne) zisťujeme, akí vlastne sú. Ako ľudia. Čo majú naozaj radi, o čom premýšľajú, ako ich vidia ich známi. Jednoducho, stávajú sa našimi dospelými kamarátmi. Lebo už nie sme v pozícii dieťa a rodič, život to obrátil. Sme dvaja skúsení ľudia, ktorým život dal ešte tú možnosť, aby sa lepšie poznali. Ako protihodnotu za útrapy dostanete dar. Spoznanie a ten vypožičaný čas, na ktorý budete môcť spomínať, keď vám budú tiecť slzy.
Tak spomínam....nielen na Dušičky.
