Lenže, niekedy vám ľudia v knižnici znenazdania povedia príbeh, ktorý v žiadnej knihe nebol.
„Viete, ja som ten prípad, že keď som sa niekomu páčila, tak sa nepáčil on mne. A keď sa niekto páčil mne, tak ja som bola mimo jeho perimeter.“
Hovorí mi smutná pani, ktorá ma niečo cez šesťdesiat a dávame si spolu knižky do tašiek.
„Zmierila som sa s tým, nie každý má v živote šťastie. Nejak som sa tak pretĺkala. Ale po 50tke, ani neviem, ako sa to stalo, som začala akosi úpenlivo myslieť na svojho kamaráta z detstva. Mal 14, keď som sa do neho, svojho spolužiaka, zabuchla ako... no veď viete, ako veľmi viete ľúbiť po prvýkrát. Ale tesne pred šesťdesiatkou, vám to príde aj trochu divné... myslieť na tie časy. Malo to svoj dôvod. Stretla som ho na školskej stretávke.“
Sivovlasá pani si vzdychne a posadí sa na stoličku vedľa poličiek s knihami. Sadám si vedľa nej.
„Ja som bola voľná a jemu sa manželstvo nevydarilo. Ani deti nemal. Chceli sme jeden druhého. Naozaj, neklamem, ako v tých romantických filmoch a červených knižniciach.....Ja som chcela jeho a on chcel mňa. Čo na tom, že sme boli obaja šesťdesiatnici.“
Pani vytiahne z vrecka papierovú vreckovku a pretrie si zaslzené oči.
„Bolo to ako tuto v tých knihách...“
Mávne rukou dookola.
„Úžasné, dychberúce, skvelé. Krátke.“
Odmlčí sa.
„Rok sme spolu žili. Potom ochorel. Rakovina žalúdka.“
Požmolená vreckovka padá nepovšimnutá na zem a pani sa zadíva niekam do prázdna.
„Nebola som jeho prvá, ale utešuje ma, že som bola posledná. Pred mesiacom umrel. O všetko sa so mnou podelil. O city, o nehu a aj o chorobu. Aj ja mám rakovinu žalúdka. Tak žijem, ako sa dá......... veď rozprávkového princa som už stretla.“
Dvihne tašku s knihami, mávne rukou na pozdrav knihovníčke a potichu odíde.
