Na Dušičky máme každý svoj vlastný smútok v duši, tú dusivú prázdnotu, ktorú v nás zanechal hrob nášho blízkeho.
Keď mi pred pár rokmi umrel otec, odniesla som svoj dušičkový žiaľ do vody. Tam, potme a potichu, aby nik nevidel, že plačem, som vode odovzdala svoj smútok. A ona ho zo mňa milosrdne odplavila.
Odvtedy každý rok na Dušičky plávam.
Niekedy organizovane v skupine mlčanlivých plavcov za svetlom malej bludičky na vzdialenom brehu. Inokedy sama, aj v daždi a vetre. Vždy však spomínam. V temnote noci a v chladnej vode si pripomínam tých, ktorých mi život vzal.
Nikde človek nie je tak dokonale sám so svojimi myšlienkami ako vo veľkom jazere. Voda je tmavá, obloha čierna a človek nepatrný.
Tam pálim svoju virtuálnu sviečku na hroboch svojich blízkych.
A dnes mi v tej nádherne studenej vode napadlo:
„Čo keď aj smrť je len jazerom, ktoré nám treba preplávať, aby sme zistili, že nie je tak temné.“
