Navonok, cez deň, to každý zahrá, že je macher. Sebavedomý suverén, pre ktorého je svet gombička. Ale v noci, v tichu a v tme, zdvíhajú hlavy príšery a nočné mory, ktoré vytrvalo odporne šepkajú do vašich uší, že ste úplne nanič. Máte to a ono navyše, tam vám zas niečo výrazne chýba. A z vášho zdravého ega ostane len roztrasené klbko komplexov. Vy sám sa cítite ako malé ufúľané šteniatko, ktoré nik nechce a každý si do neho len schuti kopne.
V sychravom ráne, pri pohľade do zrkadla, tmavé kruhy pod očami jasne hovoria. Si nanič! Všetko skazíš! Nemá vôbec zmysel sa do niečo púšťať. A tak tomu vnútornému hlasu pomaly podliehate, že už ani nič neskúšate. Veď načo?
Ale keď máte šťastie (lebo aj pre lúzrov ako vy, má osud prichystané raz do roka jedno prekvapenie) tak narazíte na človeka, ktorý do vás vidí. Nevidí tie vady, ktoré máte, alebo o ktorých si nahovárate, že ich máte. Vidí vo vás to, čo sami o sebe neviete. A v okamihu, keď vo vás niekto uverí, začnete si veriť i vy. A to sa potom začnú diať veci!
Nočné mory sa so sklopenými ušami odsťahujú do pivnice, zrkadlo zrkadlí široký úsmev a vy snívate s otvorenými očami svoj vlastný život ako zo sna.
A keď sa spýtate:
„Ako si vedel?“
Odpoveď na seba nenechá dlho čakať.
„Nevedel som. Videl som.“
