Zvonku cítiť cigaretový dym a v ušiach mi zalieha z rachotu dávky zo samopalu. Som po pás zablatená a v topánkach mi čvachtá voda. Škvŕka mi v bruchu, v ústach mám sucho.
Nie, to nie je zlý sen, ani bojový film. To je kurz Výber do špeciálnych jednotiek - Zajatie/únik. S britskými inštruktormi Johnom a Colinom, organizuje ho moje obľúbené TCA. Keď som vo svojom okolí zverejnila, že sa chcem zúčastniť niečoho takéhoto, stretla som sa s dvomi druhmi reakcii. Buď posmešné „Ti hrabe!“ alebo zdesené „Preboha!“.
Áno, pre posmievačikov môžem skonštatovať, že sme sa len hrali. Ale nebolo všetko iba tak „akože“. My, desiati frekventanti, sme dostali poriadne do tela. Aj keď situácie okolo nás boli nainscenované, naše reakcie boli autentické a bezprostredné. Fyzická námaha niektorých donútila k zvracaniu, iných ku krátkemu kolapsu. Kedykoľvek sa každý z nás mohol vzdať, no hrdosť by ma fackovala, keby som to odpískala hneď na začiatku. Aj keď som tam bola jediná žena.
Chlapi brali celú akciu veľmi vážne a seriózne. Zákazy ohľadom nerozprávania alebo nekontaktovania dodržiavali striktne. Ja som podvádzala, rozprávala som a dávala som si kuklu dole. Celý život mám problém s autoritami – aj preto chodím na takéto akcie, aby som sa naučila držať hubu a krok. Zajatie prebehlo dramaticky, rýchlo a hlučne. Nasledujúce hodiny mi veľmi reálne priblížili, ako jednoducho sa dá človek psychicky i fyzicky rozložiť. Stačia prosté veci a vaša osobnosť sa začne rúcať. Žiadna počítačová hra, žiaden akčný film nesprostredkuje tak telesne verne utrpenie zajatcov.
Nie, nebudem za vás rozbaľovať darčeky spod stromčeka, nechám prekvapenia pre ďalších frekventantov kurzu. Za seba poviem len toľko, že keby som nebola otužilým ľadovým medveďom, tak zajatie nedám. Čo sa týka chladu, vlhka i telesnej námahy. Stáli sme vedľa seba priviazaní o rúry, tma, krik a zima nás deptali a pritom vonku bola normálna sobota, svietilo slnko a ľudia si užívali.
Fascinuje ma, aká tenučká a slabá je línia, ktorá delí náš bezpečný, komfortný svet od toho paralelného, násilného a nebezpečného. Bolo by hlúpe tváriť sa, že taký svet neexistuje. Aj pre toto som chcela absolvovať takýto kurz. Zistiť, ako som schopná/neschopná odolávať stresu a násiliu. Je mi úplne jasné, že v realite by som dlho neprežila. Neviem byť sivá osoba. Nespolupracovala by som vhodne. Overila som si to. Únik som nedala, o ôsmej večer som už nebola schopná bežať mnoho kilometrov. Ale nevzdávala som sa ako jediná.
Dnes hrám všetkými farbami ako detská omaľovánka. Vyspala som sa do ružova, modriny prechádzajú z modrej do fialovej. Červené ucho odpúcha. Žltý piesok som vyklepala z čiernych teplákov a topánky umyla od nánosov hnedého blata.
Som múdrejšia a bohatšia o skúsenosť, ktorú by som v realite absolvovala veľmi pravdepodobne s tragickým koncom. Všetky modriny a zranenia som si spôsobila sama, inštruktori boli naozaj presvedčiví, ale znesiteľní.
Zo zajatia som neunikla, ale som ním unesená.
