Košický maratón je známy svojou špecifickou priateľskou atmosférou, pre ktorú sa do Košíc bežci radi vracajú. Vytvárajú ju košickí diváci svojím povzbudzovaním každého bežca bez rozdielu výkonnosti a môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti, že to pôsobí na bežcov hlavne po tridsiatich kilometrov výborne.
50. ročník MMM v roku 1980 bol aj mojím prvým maratónom v živote, predtým som ho sledoval len v televíznych spotoch a v tlači, obdivoval som maratóncov a sem tam ma napadlo, či by som tých 42 195 m dokázal zabehnúť. Od detstva som síce inklinoval k športu, ale prednosť dostával ako u väčšiny chlapcov futbal.
V sedemdesiatych rokov minulého storočia /čas beží rýchlejšie ako Bolt/ sa z Ameriky začala šíriť móda behania, joggingu, ktorá sa postupne dostala aj k nám do Československá. Lesné cesty, parky začali byť plné bežcov a pribúdali aj preteky. Aj keď v USA a v západnej Európe sa maratóny otvorili pre všetkých košickí organizátori dlhšie odolávali tomuto trendu až pri jubilejnom 50. ročníku sa rozhodli otvoriť ho aj pre stovky rekreačných bežcov.Ako mnohí aj ja som sa rozhodol túto šancu využiť a aspoň jedenkrát maratón zabehnúť.
Začiatkom roku 1980 som začal prípravu aj keď dnes nad tým slovom usmievam. Samozrejme som nemal žiadne skúsenosti čo a ako proste som behal jeden deň 10 km, ďalší deň 15 km, jeden deň v týždni väčšinou v nedeľu 20 alebo 25 km. Tempo proste tak na to aby som to v Košiciach zvládol čas a umiestnenie ma netrápilo. Musím spomenúť aj to že samozrejme v ČSSR aj keď bežcov pribúdalo športová obuv bol nedostakový tovar a tak sa behalo najčastejšie v botaskách domácej výroby, ktoré na dlhé behy po asfalte neboli práve najvhodnejšie, len ten kto mal známych, ktorí sa dostali sem tam na západ mal šťastie a mohol behať v adidaskách alebo pumách.
5. októbra 1980 o 13:00 hod. nastal deň D a hodina H. Teplota pri štarte 11 stupňov Celzia, vietor 1, 7 m/sek ideálne podmienky. Bežalo sa na tradičnej trati do Sene a späť. Stravovanie a pitný režim pred štartom pre mňa a viacerých bola krásna neznáma. Od tých už skúsenejších som si vypočul rady ako bežať, čo a kedy piť na občerstvovačkách a keďže som nemal žiadny špecialny nápoj ako oni rozhodol som sa piť vodu alebo čaj.
Štart a cieľ bol na štadióne Lokomotívy Košice. Na štart sa postavilo vyše tisíc bežcov. V košických uliciach sme boli prekvapení množstvom divákov. Bežalo sa mi dobre tempo, ktorým som začal mi vyhovovalo, bežal som v skupine a kilometre ubiehali. Obrátka v Seni veľa divákov, cigánska kapela, povzbudzovanie výborná atmosféra. Po vybehnutí zo Sene na rovinatej trati v diaľke je vidieť košické paneláky, kilometre začali ubiehať akosi pomalšie, skupina sa rozpadla, každý bojoval sám s časom a kilometrami, paneláky sa nepribližovali, vzdialenosti medzi občerstvovačkami sa akosi predĺžovali, sily ubúdali. Po 30. kilometri som mal pocit, že to nikdy neskončí, že to je proste nekonečný beh, nie nadarmo sa hovorí , že maratón začína na 35.kilometri keď únava vrcholí a zostáva už len vôľa dokončiť, nevzdať. No konečne sú tu Košice a ulice až do ciela lemované fantastickými divákmi povzbudujúcimi skutočne každého bežca, a tak vzdať ani nemôžete. A tak zatínam zuby a konečne je tu štadión a cieľ a prvý maratón v čase 3 : 34 : 58 je za mnou, vtedy som myslel, že aj posledný.
Po príchode domov nasledujúci týždeň som sa pohyboval opatrne, tých 42 km bolo cítiť. Aj keď som si povedal, že jeden krát toto trápenie stačilo o rok som stál na štarte v Košiciach znovu. Potom prišli štarty na ďalších maratónoch doma aj v zahraničí v Košiciach asi zatiaľ 15 alebo 16 krát. Časy sa postupne zlepšovali, samozrejme aj lepšiou prípravou a skúsenosťami. Behanie a maratón je ako droga a som rád, že som im podľahol. Je to proste životný štýl, keď som s pribudajúcimi rokmi z neho vypadol cítil som, že to nie je ono a preto som rád, že som sa k nemu vrátil. A dúfam, ža na budúci rok sa znova vrátim aj do Košíc aspoň na polmaratón.
Všetkým maratóncom zajtra želám pohodu, dobré počasie, aby slnko prilíš nepálilo, vietor tak akurát, diváci ako inak v Košiciach budú výborní a tak vydržať až do cieľa.
