Diskutuje sa o bezvýznamných poplatkoch, aby sa nakoniec prijala zlá novela zákona, ktorej účinnosť bude ministerstvo skúmať, pritom všetci vedia, že skutočné problémy sú úplne inde. Čislak prezidentovi neobjasnil, ako spriehľadní vzťahy v trojuholníku zdravotná poisťovňa, poskytovateľ, pacient napriek tomu, že každý vie akým labyrintom je sieť odborných lekárov, v ktorom kritériá a pravidlá uzatvárania zmlúv a preplácania výkonov v štátom riadenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni sú nejasné, zahalené mrakom informácií o osobných väzbách a kontaktoch, o tom, u koho sa čo dá vybaviť, kde kto sedí a v koho záujme. Mlčky sa toleruje, alebo dokonca ticho podporuje, že na jednej chodbe alebo jednej ulici sú diagnostické zariadenia — jedno vo verejnej nemocnici, druhé súkromné — pričom to nemocničné dostane zmluvu od štátnej poisťovne sotva na živorenie a to druhé, súkromné si žije vysoko nad pomery.
Nemocnice prevádzkujú finančne podvyživené činnosti, a lukratívne laboratórne, vyšetrovacie a diagnostické pracoviská produkujú súkromným majiteľom vysoké zisky. Ktorý riaditeľ nemocnice by takéto — dnes finančne prínosné — pracoviská nechcel mať vo svojej nemocnici, bol by zlý manažér. Ale koľkým sa podarí získať na ne zmluvný vzťah s poisťovňou? Pre niektoré súkromné firmy to vôbec nie je problém. Hovoríme o tom, že právo na rovnakú základnú zdravotnú starostlivosť by malo byť rovnaké pre každého pacienta bez ohľadu na to, v ktorom regióne žije. Ale len hovoríme. Lebo za rovnakú operáciu platia poisťovne v jednej nemocnici jednu sumu a v inej polovicu.
Prečo stále nie je zavedené DRG, ktoré by aspoň čiastočne prinieslo poriadok do systému, väčšiu transparentnosť a viac objektívne merateľných kritérií? Ako je možné, že vo všetkých krajinách Európskej únie je DRG zavedené, a u nás nie? Stále nie je známe dokedy bude tento problém vyriešený. Ministerstvo zdravotníctva, štátna poisťovňa a ďalšie štátne úrady majú k dispozícii množstvo údajov. Prečo nedokážeme vytvoriť, zaviesť a zverejňovať objektívne a transparentné hodnotenia kvality, nákladov a efektívnosti jednotlivých poskytovateľov? Také údaje, ktoré by slúžili aj pacientom, aj lekárom, aj manažmentom nemocníc lepšie sa rozhodovať, ale aj by umožnili verejnosti kontrolovať, ako efektívne sa nakladá s peniazmi vybranými od občanov. Na to naozaj nepotrebujeme veľké peniaze.
Zdravotníctvo je, ako to pán prezident povedal, veľmi zložitý organizmus, preto jedno rozhodnutie ani nezvýši jeho kvalitu, ani nezavedie poriadok. Základná a najdôležitejšia otázka ale je, či k tomu vôbec smerujeme a či to vládna moc vôbec chce. Štát, vláda a ministerstvo zdravotníctva prostredníctvom štátnej poisťovne nastavujú a určujú pomery zhruba v 70 percentách nášho zdravotníctva. A má regulačné nástroje v celom zdravotníctve, vrátane súkromných zdravotných poisťovní. Preto má absolútne možnosti zaviesť poriadok, jasné pravidlá a spravodlivosť a nesie za to politickú zodpovednosť.
Záleží len na ľuďoch, ktorí sú vo vedení, či na to, aby takéto pravidlá zaviedli, majú predpoklady — odborné a morálne — a či to vôbec chcú! Či máme nastavené postupy, ktoré by každú vládu, bez ohľadu na jej politické zafarbenie, prinútili fungovať transparentne a v prospech pacientov, v prospech občanov a tých, ktorí pacientom pomáhajú zdravie prinavrátiť – zdravotníkov bez ohľadu či podnikajú alebo sú zamestnaní. Súčasné ministerstvo zdravotníctva na to nemalo, nemá a do konca tohto funkčného obdobia ani nebude mať.
Podporte blog na vybrali.sme.sk.
