„Povedal som vám to dosť jasne?! Mali ste to spraviť už predvčerom!!" Tak toto bola jedna z mojich „obľúbených" viet. Robiť šéfa v tak veľkej firme nie je, samozrejme, nič pre slabé nátury. Občas som sa sám pristihol, ako rapídne sa mi zvyšuje sebavedomie pri rozkazovaní mojim zamestnancom. Pílil som im uši od rána do večera. Mali ma nonstop v pätách. Ak som nebol prítomný vo firme, snažil som sa ich kontrolovať cez telefón. Slová, oddych či pokoj, nemali u nás žiadnu váhu, a tak som ich nejako vždy obišiel. Áno, môžem sám o sebe povedať, že som bol veľkým cholerikom a tiež ťažkým workoholikom. Opisovanie mojej povahy by vám iba uberalo na nálade, tak vám skúsim opísať seba. Nakrátko zostrihané hnedé vlasy, úzka tvár, primerané uši aj nos. Jasné a prenikavé modré oči, na ktorých nechýbali štýlové a, samozrejme, veľmi drahé okuliare. Širšie ramená a pomerne vysoká postava. Všimli ste si niečo na mojom opise? Hm, presne tak! Bol som dokonalý. Bez jedinej chybičky. Človek by si možno povedal, že človek s takou perfektnou postavou a výzorom si nedokáže vybudovať rešpekt vo veľkej firme. Výnimka však potvrdzuje pravidlo. Stal som sa veľkým „zvieraťom". Teda, aspoň takto ma prezývala väčšia časť zamestnancov.
Začínal som pomerne skromne. Dokončil som vysokú školu a uchytil sa vo firme s drahými nehnuteľnosťami. Robil som iba ľahšie práce, ako získavanie nových zákazníkov či vytváranie nových návrhov, ktoré by pomohli firme v pokroku. Pracoval som tvrdo a usilovne. Postupom času si ma začal vtedajší šéf viac a viac všímať. Videl, že som vo firme deň a noc, venujem sa iba práci a môj osobný život ide celkom bokom. Vtedy mi povedal: „Tvoj osobný život je tak povediac v troskách, je to teda čas na povýšenie." Znie to síce sarkasticky, no môjmu egu a duši to polichotilo. Dočkal som sa vyššieho platu a ešte väčšej pozornosti zo strany povinností.
„Čakal som presne na takéhoto pracovníka," povedal mi jedného dňa môj šéf. „Všetci pred tebou sa iba ulievali. Neplnili si povinnosti dostatočne a ustavične sa na niečo vyhovárali. Buď to boli zdravotné problémy alebo rodinné dôvody. Všetci si v tomto veku zakladajú rodiny a práve preto im to nikdy v práci nevyšlo. Vy však nikoho nemáte a nemusíte sa starať o nič iné, len o svoju prácu." V momente ako povedal, vy však nikoho nemáte, ma zamrazilo. Vážne nikoho nemám. Som sám ako kôl v plote. Mojou radosťou je iba práca. Žil som sám a žijem sám. Znamená to, že nemám budúcnosť? Že nebudem mať deti, milujúcu manželku, ktorá ma bude každý deň doma vyčkávať, pokiaľ prídem z práce? V ten deň som bol cestou domov celý čas zamyslený. Dokonca som nevnímal, kadiaľ kráčam a vrazil som do ženy, ktorá čakala na kraji cesty na taxík. „Čo ste slepý?!" zvreskla na mňa a nastúpila do auta. Áno, asi som slepý, keď som si doteraz nevšimol, ako vlastne žijem. Len tak, povrchne a sám. Musel mi to povedať môj šéf, aby som to zistil. Som to ja ale hlupák! Otvoril som dvere a hodil veci na zem. Z chladničky som si vybral zmrazený polotovar a sadol som si za veľký stôl, ktorý bol prázdny. Sedel som za ním iba ja a rozmrazený segedínsky guľáš. V ten večer sa vo mne asi niečo zlomilo. Alebo...sa niečo roztopilo v mojom srdci?
Od tohto dňa som sa začal zaujímať aj o iné hodnoty ako o prácu. Ozval som sa starým kamarátom a občas sme si niekam vyrazili. „Bol si odcestovaný, že si sa tak dlho neozýval?" pýtali sa ma. No ja som vždy iba pokýval hlavou. Celý ten čas po vysokej škole som býval v tom istom meste ako oni, len som bol príliš unášaný pracovnými povinnosťami. Nežil som s nikým, iba s prácou. Tá sa stala mojím jediným priateľom.
Roky, týždne a dni ubiehali ako voda. Jeden deň sa mi až neskutočne darilo a deň na to som mal pocit, akoby ma pri narodení prekliala nejaká zlá sudička. Nemôžem však tvrdiť, že som žil zle. Práve naopak. V práci sa mi ako vždy darilo a dopredu sa posunul aj môj osobný život. Našiel som si priateľku, ktorá sa neskôr stala mojou celoživotnou láskou a partnerkou. Je ňou až dodnes a máme spolu tri krásne deti, no nechcem predbiehať.
Žili sme si šťastne, peniaze sme si odkladali a začali sme už premýšľať nad potomkom. Všetky dvere sa nám otvárali a nemali v pláne sa zatvoriť. Čo sa týka mojej slávnej práce, ostal som na rovnakom mieste. Bol som stále pravou rukou šéfa.
Po roku a pol sa nám s manželkou narodil krásny syn. Podobal sa, samozrejme, na mňa. Jeden nový človek na svet prišiel a druhý z neho odišiel. Bol to začarovaný týždeň, plný nečakaných udalostí. Zomrel mi šéf. Polícia vyhlásila, že to bola nešťastná náhoda. Vychádzal práve z budovy firmy a bol strašne rozzúrený. Jeden z jeho zákazníkov mu zrušil objednávku deň pred podpísaním zmluvy. Jeho rozhorčenie bolo na mieste, no na tom správnom mieste nebol on. Popri rýchlej chôdzi a bezhlavému počínaniu si vôbec nevšimol, že sa naňho po ceste rúti auto. Skončil pod kolesami a vyhasol tak aj jeho život. Pár týždňov bola firma bez riadenia.
Bola to možno náhoda, možno osud, no zosnulý šéf určil vo svojej poslednej vôli za dediča firmy mňa. Ja som mal po ňom prevziať vedenie. Pýtal som sa prečo? Prečo práve ja? A odpovede som sa aj dočkal... Jednoducho, on nemal nikoho iného, komu by svoju firmu mohol zanechať. Bol som jeho jedinou blízkou osobou. Spomenul som si práve na manželku a synčeka.
Tu sa už pomaly dostávam k súčasnosti. Stával sa zo mňa stále väčší a väčší šéf. Bol som na zamestnancov tvrdý a neoblomný. K môjmu menu s titulom pridali ešte prívlastok, krutý. Áno, bol som taký, no inak by si každý robil čo chce, práca by nešla tak dobre, bolo by málo objednávok, zmluvy by sa váľali po zemi, klienti by utekali a celá firma, ktorá sa mi náhodne ocitla v rukách, by padla ako domček postavený z karát. Jedna vec ma však trápila zo všetkého najviac. Trápil som sa, no nič som s tým nerobil. História sa začala opakovať. Tvrdo som pracoval, aby som pohodlne uživil rodinu. Práca ma znova pohlcovala a začal som zanedbávať to, čo som získal. Ľudí, ktorí ma doma vyčkávali, kým sa nevrátim domov z práce. Víkendy som musel často tráviť s klientmi a venovať sa im, miesto toho, aby som deti a manželku vzal ku rieke na prechádzku či do mesta na kopček zmrzliny.
Dostal som práve skvelú ponuku. Tento „kšeft" by firme vyniesol peknú kopu peňazí, no musel by som vycestovať do zahraničia a nejaký čas tam aj ostať. Bol to obrovský projekt a na ten bolo treba viac ako jeden mesiac. Vziať ho, nevziať? Rozhodoval som sa a s týmto nerozhodným pocitom som sa vracal domov. Ak by som to vzal, tak by to znamenalo na dlhší čas odísť od rodiny, a to by už bolo priveľa. No na druhej strane by som manželke mohol kúpiť ďalšie krásne auto, vziať rodinu v lete na luxusnú dovolenku. „Tak čo mám robiť?!!" zakričal som uprostred cesty. „Buuum!! Tresk!" Čo sa stalo po tomto náraze vám neopíšem, pretože som upadol do bezvedomia. Zobudil som sa až v nemocnici. Stála pri mne moja manželka a utierala si slzy. Bol som ešte stále otrasený, no tomuto pohľadu som rozumel. Stalo sa niečo veľmi, veľmi zlé. Ochrnul som od pása dole.
Bum! Zabuchli sa za mnou dvere. Odteraz sa mojím dopravným prostriedkom stal vozíček. Do práce som chodiť nemohol. A o tom veľkom projekte už bolo rozhodnuté. Nič sa konať nebude. Ostávam doma. Teda, nič iné mi ani neostáva. Tak ako som povedal, jedny dvere sa za mnou zabuchli v momente, keď som sa dozvedel, že som prišiel o cit v nohách. Avšak druhé dvere sa mi otvorili. Boli to dvere môjho vlastného domu. Začal som sa hrať s deťmi, ako mi to len vozíček dovoľoval. Jedli sme spolu každý večer za veľkým stolom, ktorý už nebol prázdny. Jedli sme teplú a čerstvo uvarenú večeru. Presný opak mojej minulosti. Mal som konečne čas povedať svojej manželke, aká je krásna a pobozkať ju.
Našiel som konečne tie správne dvere. Dvere, na ktorých bolo napísané: „Za týmito dverami je čas na lásku, rodinu a priateľov...Skús ich otvoriť a nebudeš ľutovať."
