Poznám ho 20 rokov. Už pri prvom stretnutí mi padol do oka. Stál tam, hrdo a vznešene, tak ako ostatných 200 rokov, na hranici nudnej smrekovej monokultúry a živého prírodného lesa, ako člen uvítacieho výboru. Akoby svojou prítomnosťou zvestoval pútnikovi: „Vitaj v skutočnom lese.“
Vždy, keď v tejto lokalite sprevádzam skupinku deti, dopredu sa teším na ich reakciu. Vždy je rovnaká.
Deti, z mesta či dediny, sú dnes iné – ufrflané, poddajné, neiskrivé. „Načo tam ideme, ja mam les za domom.“, „Ešte dlho, mňa už bolia nohy.“, „A pôjdeme aj do Tesca?“ ... džavotajú cestou. A potom HO z diaľky zbadajú. Stratia dych, sánky im klopitnú o zem, „ty kokso ...“ zaznieva zo všetkých strán. „Ty kokso“ je najväčšie detské vyznamenanie (patrí k nim ešte „špica“ a „suprové“). Tri – štyri páry rúk, často maličkých a nežných, objímajú strom. Fotoaparáty cvakajú ako pri vystúpení Madonny. Ja sa usmievam. Celebritou je strom.
