Je možné deťom rozprávať o poctivosti v krajine, kde sa z generácie na generáciu s materským mliekom vstrebáva „Kto nekradne, okráda svoju rodinu.“
Je možné deťom rozprávať o spravodlivosti v krajine, kde vymáhateľnosť práva je determinovaná majetkom a politickou príslušnosťou?
Je možné deťom rozprávať o potrebe nadobúdať nové schopností a zručností v krajine, kde o vašom úspechu či neúspechu aj tak nerozhodne vzdelanie?
Je možné deťom rozprávať o skromnosti v krajine, kde si jeden z ministrov školstva kúpi tereňák za 1,2 milióna (Sk) a v grantovom kole pre environmentálnu výchovu rozdelí 2,5 milióna (Sk)?
Je možné deťom rozprávať ...
Áno, je to možné. Je možné realitu utopiť v akýchkoľvek klamstvách, ale ona aj tak ostáva realitou. Ďalej klíči, nabaľuje sa, zaberá životný priestor, dusí nás, ovplyvňuje ... a stále viac posúva medze našej spoločenskej, deformovanej, tolerancie.
Éterom sa nesie „Aj tak nič nezmeníš“, „Hlavou múr neprerazíš.“, „Tak sa žilo a tak sa bude žiť“, „Nebuď hlúpy ... a nestaraj sa.“, „To sa nemôže podariť.“, „Aj iní to skúšali a ako dopadli. “, „Prečo práve ty?“ ...
Výsledkom tohto posunu sú zdevastované sídliská, dolámané lavičky, zlomené stromy v alejach a parkoch, mladí ľudia, ktorí nevedia čo a prečo majú žiť ... pasivita, alibizmus a nihilizmus prerastajúce spoločnosťou.
Rozpor medzi slovami a činmi stále viac otvára priepasť straty dôvery vo svet, ktorý nás obklopuje. Stále viac ľudí do tejto priepasti padá a na jej dne ležia v troskách vlastných dolámaných snov, predsavzatí a zásad.
Zlomené stromy z obrázku sú metaforickým podobenstvom zápasu medzi silami dobra a zlá, medzi pravdou a lžami, medzi dôverou a nedôverou, medzi aktivitou a nihilizmom, medzi tvorením a ničením.
Je na Vás, na ktorú stranu sa pridáte. Deti sa pozerajú ...
