Sú mapy topografické a pamäťové mapy. Prvé z nich prezrádzajú odkiaľ a kam kráčame v prítomnosti. Tie druhé sú mapy časopriestoru - odhaľujúce naše korene a dotýkajúce sa nášho srdca. Z akej pavučiny bola utkaná naša civilizácia? Na akých základoch je postavená naša kultúra či (ne)kultúra? Hľadanie krajín(y)v krajine. Vrstevnatosť historických epoch ukrytá v substrátoch pôd, vrstvách hornín, v divokosti prírody či prekrytá nekultúrnym nánosom architektonickej súčasnosti.
Dnešná krajina je mozaikou – strácajúcimi sa stopami – rôzne starých krajín, s po(s)tupne miznúcou architektúrou, miznúcimi krajinnými typmi a vzormi, s blednúcimi a zabúdanými vzájomnými vzťahmi medzi krajinou a ľuďmi.
Krajina sa unifikuje, linearizuje, kanalizuje, planíruje ...
... v oceánoch bezduchých bilboardov strácame ničím nerušené horizonty, priestor krajiny je zahusťovaný líniovými stavbami, dočasnou architektúrou priemyselných parkov, benzínových čerpadiel, nákupnými centrami obklopenými parkoviskami ... bez rešpektovania mierky a miestnej architektúry. Z každého významnejšieho vrchu sa na nás vyškiera – ako vztýčený prostredný prst arogancie – vysielač niektorého z mobilných operátorov.
Tepny a žily krajiny – vodné toky – sa regulujú, obklopujú nepôvodnou vegetáciou, ukrývajú do podzemných kolektorov.
Dedina sa stále viac podobá na mesto – rozpína sa do krajiny. Akceptuje podnikateľské baroko pri súkromnej výstavbe a pod obnovou si predstavuje spútanie vidieckych námestí do okov lacných zámkových dlažieb s nevýraznými náznakmi zelene.
Tvár krajiny špiníme nelegálnymi skládkami odpadov, zjazvujeme obrovským presunom zemných a skalných más, zneucťujeme vypúšťaním žúmp a septikov.
V predpolí bagrov a buldozérov intenzívnej stavebnej činnosti archeológovia v chvate odhaľujú a dokumentujú svedectva o časoch minulých. Koho to vlastne zaujíma?
Pamäť a duša krajiny, pamäťová sieť ... kto sme a kam kráčame? Aký zmysel má náš život?
Starý dub na okraji dediny, pieskovcový náhrobný kameň v kúte zarasteného cintorína, lipová alej, kaplnka uprostred horských lúk, kamenné múry zaniknutej osady, kamenársky detail na vstupe starého kláštora, portál banskej štôlne, obelisk vedľa cesty, niekoľko zostávajúcich meandrov zregulovaného potoka, v teréne sa strácajúce stopy stáročnej obchodnej cesty, studnička ...
Akú krajinu má väčšina z nás vo svojom srdci? Čo z histórie dokážeme v sebe prijať – s pokorou a často s opozdenou prosbou o odpustenie. Koľko ľudí hľadá strácajúce sa krajiny okolo seba (a v sebe)?
„Nie vždy chránime tu krajinu, ktorá nám prináša úžitok, ale takmer vždy sme citlivý ku krajine, kde sa cítime doma a ktorú máme radi“, vyslovil Václav Cílek.
Akú krajinu milujete vy?
Lučenec: Synagóga zabudnutá v čase. Svedectvo doby v ktorej človek človeku bol vlkom.
Pohorie Branisko: Oko hôr sa pozerá do krajiny ... plynú veky ... krajina sa mení, ľudia sa menia ... a oko sa stále ľahostajne pozerá.
Háj - Nicovô: Básnik dávno napísal „Cesty sú ako ľudia, každá je iná, sú na nich kamene, je na nich hlina“ ... stačí vykročiť a nechať sa unášať cestou ... ďaleko. Cesta je viac než cieľ.
Donovaly - Bully: Stíšenie. Za terénnou vlnou komerčné stredisko, tu návrat do inej doby.
Kremnica: Zlato a striebro roztratené po svete. Ostala zašlá sláva a spomienky ukryté v tajomných uličkách. Kto ich hľadá?
Existuje Slovensko nadzemné a Slovensko podzemné. Stíchol zvuk baníckych čakanov, pohasli lampy, iba podzemná voda spieva uspávanku škriatkom a permoníkom. Neradno ich zobudiť ...
