Strom nie je iba živou súčasťou biologického systému, je predovšetkým symbolom. Vždy, keď stojíme pod stáročným velikánom a načúvame otvoreným srdcom, cítime pokoj a pokoru. Konfrontácia nepatrného okamihu nášho života s dlhovekosťou stromu nás učí konať v pokore a pripomína nám nielen to, že sme smrteľní, ale predovšetkým to, že jediným skutočným zmyslom života je život sám a podpora života iných.
Stromy „od úsvitu vekov“ cyklický napĺňajú svoj osud, keď skon najstarších z nich vytvára podmienky pre život ich pokračovateľov. Práve táto cyklickosť je prapodstatou stabilnej prírodnej formy, ktorú nazývame les.
Práve preto, naši starí rodičia, úzko spätí s prírodnými dejmi, naplnení po okraj človečenstva mystikou a pokorou, sadili stromy.
Sadenie stromu je odpoveďou na všetky pocity a udalosti, ktoré sa len veľmi ťažko opisujú slovami. Strom na cintoríne, krížnych cestách, pri božích mukách je časovo – priestorovým prepojením minulých dôb s prítomnosťou. V strome vidíme tváre našich starých rodičov, počujeme ich hlasy, z kmeňa stromov čerpáme ich energiu a vo vysokých zelených korunách znejú ich piesne. Cez stromy si uvedomujeme, že sme súčasťou nekončiaceho príbehu života.
Sadenie stromov je najstarším náboženstvom. Je vyjadrením viery v život. Je zvestovaním toho, že život bude pokračovať.
