za naše peniaze – sama pre seba.
Mediálna nihilizácia názorov opozície a občanov, zamestnávanie „odborníkov“ bez zodpovednosti, nízka efektivita práce, pomalosť byrokratického rozhodovania, plytvanie finančnými zdrojmi, predstava spolupráce ako infantilného beznázorového pritakávania, jednostranné plnenie dohôd ...
Iba na oko a na chvíľu sa zjaví akoby vľúdnejšia, prvoplánovo nalíčená, samosprávna tvár napr. v predvolebnom opare sadenia stromov. Pracovať a mlčať je verejnou správou požehnané poslanie pre opozíciu i občanov.
Ak sa však ozvete, neoslepený spoločenským honorom, vlastnými záujmami, slobodný a hrdý človek vyznávajúci filozofiu padni komu padni, odpoveď na seba nedá dlho čakať. Je nepodstatné či pán primátor tuší akých ľudí zamestnáva, akú kvalitu verejnej správy generujú, on sa týmito ľuďmi vedome obklopil, čiže nesie aj patričný diel osobnej zodpovednosti.
Nasledujúcu elektronickú komunikáciu viedla s mojou osobou hovorkyňa mesta Liptovský Mikuláš Mgr. Viktória Čapčíková pohoršená obsahom blogu.
Viktória Čapčíková: „Vážení páni, toto považujete za spoluprácu???? Pretože ja to považujem za bezchrbťáctvo. Oznamujem Vám, že vzhľadom na nelojálnosť z Vašej strany sa spolupráca v rámci mediálnej komunikácie zo strany mesta končí. Zneužívate dobré meno vlastného mesta napriek vôli zamestnancov vychádzať vám nadštandardne v ústrety. Porušujete všetky morálne a etické princípy spolupráce.“
Rudolf Pado: „Vy protekcne decko v pozicii hovorkyne, ak chcete Vy niekoho poucovat, tak sa najprv rano postavte pred zrkadlo, pozrite sa na seba a potom si upracte vo svojej malickej dusicke. Zjavujete sa tu vzdy potom co p. Blchac vyhra volby, medzitym sa pretlkate kdesi v Ruzomberku, Vase medialne vstupy maju uroven ziacika zakladnej skoly a ich obsah je hodny Goeblesa. Z mestskych medii – platenych vsetkymi obyvatelmi mesta – ste urobili nastroj propagandy, bez moznosti reagovania zo strany opozicie ci obcanov. V podstate ste si privlastnili medialny priestor a teraz sa tu idete hrat na urazenu panicku. Ja nebudem vysvetlovat nikekomu ako Vy, synonymu povrchnosti, kde a ako porusuje zasady korektnej spoluprace samotne mesto. Vas text je len naucene papagajovanie podla vzoru Erik Tomas, lebo Vy nemate – mila slecna – ani potuchy o tom, co v normalnej krajine a normalnom meste znamena „nadstandard“ ci „vola.“ Ja som neabsolvoval lobotomiu – ani fyzicku a ani politicku. Mozno ste si nevsimli, ale Vy ste zamestnankyna mesta, platena z financii danovych poplatnikov, aj nevolicov SMERu, kym ja som slobodny clovek v slobodnej krajine. A je mi jedno ci su pri moci cerveni, modri, zlatozlti ci zeleni, vzdy budem mat nazor. Ak 90 % ludi nazor nema, najma verejny, je to len a len ich osobne rozhodnutie, potom vsak nemaju pravo doma vzdychat nad tym ako to tu funguje.“
Viktória Čapčíková: „Pán Pado, Váš mail som nedočítala, pretože po prvej vete som pochopila, že by ste sa mali dať liečiť. Nehnevám sa na Vás a odpúšťam Vám Vaše vystupovanie voči mojej osobe, pretože rozumiem tomu, že nemôžete za svoje psychické problémy. Držím palce, aby sa Vám podarilo čo najskôr sa z toho dostať. S úctou“
Rudolf Pado: „Zrejme poznate to o tej trafenej husicke ...“
Viktória Čapčíková: „Je mi Vás úprimne ľúto. Zrejme ste v detstve dostávali málo pozornosti a lásky. Nabudúce skúste radšej zodvihnúť telefón, keď Vám vyvolávame a komunikovať ako človek, pán Pado, a možno sa situácie pohnú aj v prospech veci, pretože tým, ako komunikujete, za sebou nechávate len púšť. Nič sa nezazelená. V.“
Rudolf Pado: „Vy zrejme dostavate na mestkom urade tej lasky az prebytok ... a potom sa stracate v realite.“
Tu sa zatiaľ komunikácia zastavila.
Mnohí z Vás si teraz povedia, že som arogantný bastard, ktorý situáciu vyhrotil. To mi hodnotiť neprislúcha. Mám dlhodobé a osobné skúseností so systémom, ktorého obľúbenými slovnými spojeniami sú „...nedá sa, nepodarí sa, takto to nikto nerobil, načo, veď to od nás nikto nechce ...“, ktorý venuje viac času zdôvodňovaniu ako sa to nedá, než hľadaniu riešení, v ktorom sa personálna politika robí na báze straníckosti a rodinkárstva a ktorý svoju skutočnú aroganciu a neschopnosť skrýva za frázy z roku 1953, preto viem, že s týmto systémom sa v rukavičkách narábať nedá. Príbehy slabých a ich plač napĺňa televízne obrazovky v Občanovi za dverami, Reflexe či Paľbe.
Viem však, že na rozdiel od pani hovorkyne nežijem vo svete etických a iných kódexov, ktorými sa tak hrdí verejná správa a mimo ktorých sa zjavne a vedome v tejto diskusii ocitla, nevykrikujem aj zo sna „od ľudí, pre ľudí, s ľuďmi“, nezvolil som si dobrovoľne cestu Erika Tomáša okorenenú goebbelsovským vnímaním reality na tej-ktorej úrovni spravovania štátu, nepokladám občanov za otravných klientov a hlúpučkých voličov, ktorých jedinou evolučnou úlohou je odovzdať - raz za čas - hlas, môj životný štandard nevytvárajú príjmy z podielových a miestnych daní ...
Ak by sme žili v slušnej krajine a v slušnom meste, tak hovorkyňa, ktorá zaželala občanovi kritizujúcemu pomery v meste a jej osobu úspešnú psychiatrickú liečbu, by práve teraz dohovorila. Nakoľko zjavne nepochopila koho a čo na mestskom úrade zastupuje.
