... vrátil v novej – sofistikovanejšej – podobe.
Kto si už dnes spomenie na kontrolórku Ľubicu Lapinovú, ktorú zožulo Národné lesnícke centrum? Kto v danom prípade pyká a kto je odmenený, kto sa potáca životom a kto – bez interných škôd – pokračuje ďalej?
Kto dnes ešte sleduje osudy lesníka Jána Mičovského? Aké sú jeho dni a aké sú dni ľudí na ktorých ukázal prstom?
Koho dnes zaujíma akási Erika Lakatošová, odhaľujúca – v roku 2011 – kreatívne obecné účtovníctvo? Čo tým získala a čo stratila? Ako žije, aké má sny či potreby?
A to sú Biele vrany! Veľké malé príbehy, mediálne známe a ocenené. A predsa zapadajú človečenským prachom ...
Každý deň – v tejto krajine – vnútorne zomierajú jednotlivci bojujúci proti samotnej podstate bezprávneho štátu. Ich príbehy nikto nikdy nespozná.
Učiteľka zápasiaca s mobbingom či bossingom, projektový manažér odmietajúci vylepšovať eurofondové obecné faktúry, občan neignorujúci nelegálne skládky vytvorené spoluobčanmi, matka zdesená nad policajnou šikanou ...
V štáte, ktorý má v erbe „skutok sa nestal“ či „skutok nie je trestným činom“, v štáte prerastenom eštebákmi a mimikrami krytými komunistami dnes sa hrajúcimi na manažérov, v štáte, v ktorom sa súdy zaoberajú postriekaním busty bývalého zločinca a nezaoberajú súčasnými, v štáte, v ktorom je ministerka spravodlivosti pravidelne znepokojená, sú prepúšťaní, šikanovaní, zastrašovaní a lokálnou komunitou považovaní za konfliktných, čudných, nechápajúcich súvislostí - „duch dediny“ či „firemnú kultúru“ ...
... a štát – jeho úrady a inštitúcie, namiesto ich ochrany, odmeňovania a spoločenského vyzdvihovania, robia všetko preto, aby klamať, kradnúť, relativizovať právo ... sa stalo neodolateľnou ľahkosťou bytia.
Sme krajinou s nedokončenou diaľničnou sieťou, s mizerným školstvom a zdravotníctvom, zneužitými eurofondami ..., ale to nie je to najhoršie čo nás postretlo. Najhorším je to pretrvávajúce botulinové politické divadlo na tému pravdy, lásky a akože spravodlivosti, v ktorom sa stal slušný človek udavačom a biele goliere si podávajú ruky s premiérom.
A smrť je tu len opatrením – možno politickým, veď počkajme si na históriu – v situácii, v ktorej už boli vyčerpané všetky možností pre minimalizáciu škôd.
R. I. P. Ján Kuciak. Viem, že ste museli byť veľmi blízko ... Nezabudneme.
