budúcnosťou pre všetkých.
Nová ministerka školstva, vedy, výskumu a športu Martina Lubyová neoslňuje. Rovnako ako nekonečný zástup jej predchodcov.
Pozastavený Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania „Učiace sa Slovensko“ pripravovaný vyše roka práve pod kuratelou SNS. Vraj sú tam nedostatky. V národne mysliacich hlavách zjavne neostáva priestor na koordináciu ľavej a pravej ruky.
Šesťsto miliónový eurofondový škandál uprataný a očí vedcov zalepené ohlodanou kosťou v podobe 33 miliónov rozdelených Agentúrou na podporu výskumu a vývoja (APVV). Koľko z týchto zdrojov padlo do lona slovenskej vedeckej mafii – systému prepojení medzi univerzitami a ich „nezávislými“ hodnotiteľmi – nezistí ani päť investigatívnych novinárov.
Chaos okolo osemročných gymnázií. Téma, ktorá je viac o neobjektívnom a netransparentnom lobingu rodičov či zriaďovateľov a neustálom vajataní politikov zvažujúcich dopad témy na preferencie, než o systémovosti a odbornosti.
Aféra o 137 postavičkách z ministerskej výskumnej agentúry, za ktoré bude najnovšie vykonávať prácu – 95 € / hod. – niekto iný. Ak niečo každý minister školstva a priori odmietal riešiť, tak to bola práve existencia neuveriteľného zástupu na školstve parazitujúcich inštitúcií so stovkami zamestnancov. Samé „národné“ a zároveň absolútne zbytočné úrady.
A najnovšie premiérové plamenné reči o 10 miliónoch na rozpadajúce sa vysokoškolské internáty okorenené bonmotom Lubyovej: "Demografické pomery v rámci vysokých škôl sa menia. Už v tomto školskom roku nastúpilo na vysoké školy o niekoľko tisíc menej študentov a tento spád bude ďalej pokračovať, musíme byť veľmi opatrní, aké objemy sa budú rekonštruovať, aby internáty nezívali prázdnotou." Ministerka – mysliaca národne a v pozadí s bývalým veľkým zvieraťom zo SAV v podobe otecka, ani netuší, koľko mladých ľudí musí riešiť vlastné ubytovanie privátom.
A to je sumár udalostí len z ostatných mesiacov.
Školstvo je nereformovateľne. Je to pavučina záujmov rodičov, zriaďovateľov, pedagogických a nepedagogických zamestnancov, riadiacich a kontrolných inštitúcií, politikov ... v ktorej každý sleduje len vlastné záujmy.
Rušiť školy – koľko, kde a ako, prepúšťať pedagógov – ako, kde a koľkých, školské autobusy – áno / nie, ako merať vzdelanie a ešte ťažšia otázka: ako merať postoje, čo s rozšíreným mobbingom a bossingom na školách a čo s historicky prekonaným tabuľkovým hodnotením práce ľudí ... , v prostredí strmo padajúcej demografickej krivky, sú otázky a témy pre osvieteného diktátora s manažerskými schopnosťami, nie pre politických nominantov neschopných nezávislé a nekompromisne rozhodovať.
A tak školstvo hľadá a stále bude hľadať svoje nové dno ...
S balvanmi okolo krku sa však vynára ťažko.
