na európsky kontinent, sú blahorečení.
Schengen sa zmenil na frašku a namiesto ochrany hraníc tohto geopolitického priestoru sa tu generujú nové nápady ako poobchádzať problémové oblasti - rozumej Maďarsko, a vraziť do Európy akýmisi zadným vchodom. Už mi len chýba vydanie turistickej mapy „Ako do Európy lacno a rýchlo“ s radami a odporúčaniami ako poobchádzať kontroly, kde a ako sa zbaviť dokladov, aké báchorky si navymýšľať a pod.
Medzitým EK zmierňuje vyhlásenia voči Slovensku, Chorvátsko sprísňuje kontrolu hraníc, Slovinsko oznamuje, že „tadiaľ cesta nepovedie“ ... a zrejme dosť zle zintegrovaný jedinec napadne v Berlíne policajtku ...
Hry totálnej bezradnosti a skazy pokračujú.
Sme len medzizástavkou na ceste za nemeckým snom, prekážkou v ceste ...
... a s týmto vedomím sa k nám aj správajú.
Sme povinní im umožniť prechod hraníc v akomkoľvek mieste, sme povinní ich nakŕmiť, napojiť, poskytnúť im dočasne prístrešky, zabezpečiť rýchle a lacné dopravné spojenie k najbližším hraniciam ... a nemáme právo od nich žiadať, aby sa nám predstavili.
Nemecko alebo nič! To je rétorika niekoho, kto vykopol dvere na vašom dome, vyjedol chladničku, požičal si vaše auto ... , kto uteká pred vojnovým besnením a mal by byť naplnení pokorou, trpezlivosťou a vďačnosťou.
A to len prichádzajú ...
Farár Maroš Kuffa zo Žakoviec sa pred pár dňami vyjadril aj k utečencom. Človek, ktorý pomáha – dlhodobo a systematický – ľuďom zo samého okraja spoločnosti, uviedol: „Ak niekto uteká pred vojnou, tak by mu mala stačiť aj maštaľ v Rumunsku.“
Kto chce, pochopí.
Obrázky z Maďarska (ďakujem neznámemu fotografovi, ktorý mi ich zaslal)
