Je priam tragikomické ako celé mesiace starostlivo udržiavaný náter o slušnom politikovi a slušnej politike, o službe (všetkým) ľuďom, (celému) národu ..., o legendárnych „... piatich minútach ...“ v prípade zistenia pochybení, v priebehu jednej tlačovej konferencie opadal ako jesenne lístie v poryvoch vetra.
Premiér, ktorý sa sám obklopil koaličnými politickými prostitútkami, nazve novinárov – bez osobnej odvahy ich konkrétne vymenovať – špinavými protislovenskými prostitútkami.
Minister zahraničných vecí Lajčák dokonca vidí za kauzou na jeho vlastnom ministerstve cielený útok na slovenské predsedníctvo Rady EÚ. Slovník a paranoja Klementa Gottwalda, Antonína Zápotockého, Vasila Biľaka, Miloša Jakeša – insitných postavičiek veku temna – sú späť.
Mordor – rozumej strana Smer – sa už ani netají tým, že stotožnil svoje záujmy so záujmami štátu. A každý útok na ich ľudí, ich záujmy, ich predsedníctvo ... je útokom na štát.
Táto partička politických mariášistov, ktorá hrá s osudmi všetkých ľudí v tejto krajine, bez ich súhlasu, hru so zakrytými a často cinknutými kartami, sa správa ako splašené stádo koní, ktoré už nejde zastaviť. Každý, kto sa im postaví, kto vysloví nesúhlas, kto zdvihne hlavu ... je rozdupaný. V mene republiky! V mene ľudu! V mene vyšších záujmov!
Napriek tomu, propaganda – v podobe SMERáckeho vizuálneho smogu gniaviaceho celé Slovensko, umocnená kupovaním si priazne vybraných skupín obyvateľstva ekonomickými nezmyslami typu bezplatných vlakov, podpory sociálnej ťažby hnedého uhlia či karafiátovými šou na MDŽ, sa každým dňom predražuje.
Už niet praktický na Slovensku rodiny, kde by neexistovali reálne skúseností jej členov s mordorskou predstavou spravodlivosti a rovnoprávnosti, s treťou cestou a pomýlenou predstavou sociálneho štátu.
Ľudia si stále viac a zo vzrastajúcou odvahou, zatiaľ len šepkajú, o mestských politických gangoch. Slepým sa otvárajú očí vidiac kto a za akých podmienok sa v regiónoch dostáva k štátnym či eurofondovým zákazkám, koho detičky obsadzujú – cez akože konkurzy – miesta v štátnej a verejnej správe, ba dokonca aj na vysokých školách.
Dôvera v štát sa rozpadá. Averzia voči politikom sa zvyšuje. Odpor voči Mordoru rastie.
Čo teraz pán premiér?
Zamestnáte ďalších desať či pätnásť mediálnych poradcov? Testosterónové klikovanie nahradíte jogou a dychovými cvičeniami? Ohlásite polročný pobyt v budhistickom kláštore (ak to samozrejme Čína povolí)? Objednáte pár stoviek nových bilboardov so sloganom „slušne a dôstojne?“ Zorganizujete politické turné zapredaných spevákov a hercov?
Čo teraz pán premiér?
Rád by som Vám v tejto súvislosti pripomenul časť prejavu Miloša Kopeckého na IV. zjazde Zväzu československých dramatických umelcov dňa 05.05.1987: „... Každá doba má své lidi. Jako je umění včas přijít, je i nemenší umění včas odejít. Vy — mnozí vás — kteří jste uměli včas přijít a splnit své poslání, jež bylo nezbytné a je tudíž stále úctyhodné, musíte první pochopit, že váš čas vypršel. Ten, kdo to pochopí, odchází možná někdy i tragicky, ale vždycky důstojně. ... Odejděte včas, to jest hned, může Vám být ještě poděkováno. Neučiníte-li tak sami, z vlastní jasnozřivosti, odejdete sice o něco později, ale odejdete, nepochybujte o tom, stejně, jenže ne už důstojně, nýbrž jako komické figury ... „
Ak ste to totiž nepochopili, pán premiér, Váš čas vypršal. Darmo kopete nožičkami, rozhadzujete ručičkami a častujete prívlastkami každého, kto nejde s Vami. Ste muž minulosti.
