„Vraj stretnutie s dalajlámom bolo súkromné,“ odkazuje zo zvrchovaného slovenského územia do vyhrážajúcej sa Číny, rešpektujúc územnú celistvosť ekonomického obra.
Čo tam po anexii Tibetu Čínskou ľudovou oslobodeneckou armádou započatou v roku 1950 a ukončenou Tibetským národným povstaním v roku 1959, čo tam po stovkách vypálených kláštorov a zavlečených mníchoch, po min. 87 000 zavraždených Tibeťanoch v rokoch 1959/1960. Politická korektnosť = zbabelosť víťazí nielen v európskom geopolitickom priestore.
Na každom treťom kopci sa týči kresťanský kríž, na každej verejnej budove sa trepoce štátna vlajka, národovci – mentálne zahrabaní v roku 1848 – sa búchajú do pŕs ... , ale len do chvíle, kým sa neobjaví niekto, kto močí ďalej či vyššie.
Od roku 1918 politika zbabelosti umožnila znásilňovať túto krajinu komukoľvek, lebo to – v reči politiky strachu – bola historická nevyhnutnosť.
Nacisti tu vpochodovali len preto, že zbabelci v západnej Európe rozhodli – o nás bez nás –na čajovo-bábovkovom dejchánku zvanom Mníchov (mimochodom stále rozhodujú o nás, formálne síce s nami, však pani Merkelová?). A vtedajší zbabelec Beneš, česko-slovenský prezident, nedostal v amoku strachu iný nápad než stiahnuť nabudenú 1,4 miliónovú armádu z hraníc, zdrhnúť do Londýna a tam sa hrať na odboj.
V roku 1948 nám tu českí komunisti zvalcovali slobodu (vo voľbách v roku 1946 získali v Česku komunisti 40% hlasov, na Slovensku zvíťazila so 62% Demokratická strana). A opäť ani náznak odporu.
V 1968 nás prišli zachraňovať súdruhovia zo ZSSR a kol., vraj sme ich pozvali. Naša armáda – už po xtý krát – práve leštila kanady a na buzerplaci zdokonaľovala poradové cvičenia.
Rok 1989 je škoda komentovať. Neha zvíťazila nad rozumom a pragmatickosťou. A dvadsaťpäť rokov sme obete tejto nežnosti. Z ľudí vyznávajúcich politickú ekonómiu sa zrazu stali account manageri, obchodní riaditelia, primátori a starostovia ... a pod ich prasacími portrétmi pribudli tituly MBA, PhD. ... Krajinu zaplavili bezhodnotoví politici utápajúci sa v PR frázach, neúprimnosti a pokračujúcej historickej zbabelosti. Od občana, s občanom, pre občana ..., bla, bla, bla.
A napokon je tu rok 2016.
Zbabelosť vygradovala do neuveriteľnej podoby.
Každý, komu sa zachce, cez hranicu vykrikuje čo, kedy, ako a prečo máme robiť.
Krajine, ktorá má vlastnú ústavu, vlajku, štátny znak a pečať jedna mocnosť diktuje utečenecké kvóty, iná lustruje ľudí s ktorými sa môžu slobodní ľudia v slobodnej krajine stretávať.
A pán prezident, namiesto razantného postoja – v boji o charakter štátu – so sklonenou hlavou vysvetľuje „... iba sme papali rybičku, iba rybičku ...“.
