... rodinkárstvu, klientelizmu ... pre akúkoľvek stranu, modrú či červenú. Odbornosť sa zamieňa – v divokých karpatských demokraciách – za poslušné vazalské pritakávanie.
Do telefónu bľačí – už asi desať minúť – nepríčetný starosta: „... vy ste nás udaaaaaaaaal ... , čo sa staráte do mojeeeej obceee ... neprajem si, aby ste sa potulovali po mojom katastri ... prečo ste sa neprišli porozprávať ...“ Jeho obec, jeho kataster, jeho rodinný podnik, jeho žena ako riaditeľka materskej škôlky a syn developer obecných zákaziek. „Budem písať na ministerstvo, aby vás vymazali, takéto škodlivé organizácie nemajú právo existovať ..., udávať vie každý ...,“ dodáva entita, ktorá možno skutočného udavača – z päťdesiatych rokov – oslovuje otec. Volebný systém umožňujúci uchádzať sa o volenú funkciu každému bez ohľadu na rasu, náboženstvo a vzdelanie, založený na vyprázdnených sľuboch, guľášoch, párkoch a pive, hlasoch ľudí s nedokončenou školou, hlasoch miestnych opilcoch a povaľačoch s metlami v rukách, generuje insitnú správu veci verejných v podobe Kocúrkova.
Vyšetrovateľ na obvodnom oddelení v meste XY má pred sebou podanie – za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Hermingway: „V k. ú. obce ... z GPS súradnicami ... sa nachádza cca 20 m3 odpadu uloženého na ploche cca 3 x 5 m2 ... ide o komunálny odpad so stopami eternitovej krytiny ...“ Zjavne znudený policajt, listujúc nedbalo v trestnom zákone, ktorý na škole kdesi v Košiciach sníval o kariére Jamasa Bonda, sa pýta: „A kde sa ten odpad nachádza? A o aký odpad ide? ...“ S orgánom sa však nepolemizuje o čitateľskej gramotnosti, lebo on je orgán a vy ste nula, v postavení občana. Formálne predvolávanie oznamovateľa pod hrozbou drakonickej sankcie, formálne úkony v spise ... A výsledok? „Vec nie je trestným činom ... vec je trestným činom, ale sa nepodarilo stotožniť páchateľa ... vec je trestným činom, páchateľ je identifikovaný, ale vec je premlčaná ...“ Slepá spravodlivosť. Kdesi v Bardejove – pravdepodobne aj dnes – prebieha vyšetrovanie niečoho, čo by v normálnej krajine bolo ukončené do troch mesiacov a verejní činitelia by už pobehovali v teplákoch po nádvorí. Toto je však malá veľká krajina, podľa destinačného sloganu. Veľká najmä v obštrukciách spravodlivosti.
Do Oravy tečie arzén. Ministerstvo životného prostredia ďalej obkecáva. V hotely Kultúra v Ružomberku alebo v obdobnom zariadení v Dolnom Kubíne sa pravidelne stretávajú privatizační a samosprávni bossovia Oravy, občas medzi nich zavítajú slovutní parlamentní poslanci s koreňmi v tomto regióne. Tu sa inštruujú biele kone – internetoví trollovia, akým spôsobom majú dissovať aktivistov, vymierajúci to druh. Judášske groše sú rozdelené. Za niektorými nickmi sa skrývajú identifikovateľné postavy, ale trestné oznámenia – pri prekročení pomyselnej hranice – sú zametané pod stôl ... Arogancia sa škerí na chodbách. Kým neležíte v zazipsovanom čiernom vreci, tak skutok sa nedeje.
Poltárom tečú sračky, v Lozorne sa dávajú občanom návody ako sa zbaviť odpadu, v Liptove sa – v súlade so zákonom – zabíja živá rieka a dominantná dolina, nad Liptovským Mikulášom devastuje okolie pietneho miesta, v Marcelovej sa ... Slepý národ s vidiacimi aktivistami (kde odtiekli peniaze z BMG a Horizontu?). Krívajúca polícia. Stalinistická prokuratúra. Slušnosť ako spoločenská stigma.
Pri dverách zvoní poštárka: „Dobrý deň ...“ Kôpka doporučených listov mi zabezpečuje náplň dňa. V obklopení desiatok kíl rozhodnutí, uznesení, sťažností - naládovaných v banánových škatuliach - čítam rannú spŕšku elektronickej pošty. „Pomôžteeeeeeeeeeeeee ....!!!,“ kričí z každej piatej správy, v štáte, ktorý sa kodifikuje ako právny a ohuruje, už roky, akýmsi štátno-zamestnaneckým esom (E- efektívna , S – spoľahlivé, O – otvorená štátna správa).
Fyzicky ešte žijem, aj keď – v čase zlých prebudení – nachádzam v sebe mŕtve plochy. Dvadsať ročný kontakt so Zlom vás kontaminuje. Tie frázy z úradných listín, plač ľudí v telefóne – a mnohým z titulu vlastného postavenia, nedokážem pomôcť, tá hlbočina nespravodlivosti, ktorú musíte spracovať, pravidelne vyhrážky, tak pramálo solidarity – morálnej či finančnej zo strany „slušných“, zamknutých vo vlastných životoch ... , prenikli cez bunkové steny až k jadru človečenstva.
Žiť sa však musí ... Deň po dni.
