Ľudia odpradávna sadili stromy. Na krížnych cestách, cintorínoch, pri Božích mukách ... Stáročné velikány rôznych tvarov a veľkosti mlčky hľadia do krajiny, ako popred nich plynie čas. Mnohé z nich zažili vojny, hlad, morové epidémie, pýchu stredoslovenských banských miest, prežili kráľov i sedliacke vzbury.
Ľudia odpradávna sadili stromy. V pohanskej spiritualite i kresťanskej pokore. Vo vyrvare tancov, tichu i šepote modlitieb na perách. Bez obáv z klimatických zmien, balastu odborných štúdií a fetišov medzinárodných konferencií či dohovorov. S láskou, intuitívne, nadčasovo. Posvätné háje Slovanov,lesy Jozefa Dekréta Matejovie i bezmenné solitéry v krajine.
Dnes vraj padá lístie, občas konáre i celé jedince, všetko je alergénne, stromy tienia a živé bytosti v ich korunách príliš hlučne zvestujú vlastnú prítomnosť. A tak sa rúbe. V medziach zákona i ďaleko za nimi. V atmosfére neskrývanej nenávisti i skrytých vyhrážok voči stromom a ich ľudským obhajcom.
Polnočné narezávanie kmeňov či zlupovanie kôry, zalievanie roztokmi chemikálii kombinované s neodbornou a trvalou devastáciou orezmi vedúcou napokon k dosiahnutiu výrubu. Príklady nájdete v Smrečanoch, Liptovskom Mikuláši, Lubine i na desiatkach ďalších miest v štáte, ktorý je viditeľné upätý na duchovne prázdne rituály vlastnej štátnosti i národnej výnimočnosti.
A nielen to. Vo výsadbách miznú javory, lipy, jasene, brezy, gaštany, topole ..., miznú rukoväte hrablí, vidličky, korytá, prúty metiel ... v nezastaviteľnej záplave tují či chradnúcich kultivárov s načechranými globoznými korunami smutne sa pozerajúcimi na slnkom rozpálené, funkčnej zelene zbavené, zámkovou dlažbou vykladané námestia.
Cintorín v Jakubovanoch – ticho pietneho miesta strážia nežné brezy
Jesenná atmosféra na cintoríne
Na vŕšku nad obcou Jakubovany v okrese Liptovský Mikuláš, v priamom kontakte s malebnosťou agrárnej liptovskej krajiny, s výhľadom na aktuálne kopnejúce strminy Západných Tatier, sa rozkladá neveľký cintorín. Z troch strán strážia jeho ticho malebné brezy, stromy pokory a piety, netušiac vlastné ohrozenie tak dokonale zvestované v básni M. R. Martákovej Ranená breza:
Mesiačik veľký, zlatistý
bozkával brezu na listy:
„Brezička, breza, riekni mi,
prečo tak plačeš noci, dni?“
Pozrela breza do neba,
otriasla slzy zo seba,
pritisla lístky ku perám:
„Mesiačik, druh môj ... umieram!“
„Čo?“ skríkol mesiac na skaly.
„Čo??“ skaly trikrát zvolali.
„Či sa ti dobre nedarí?
Veď si najkrajšia v chotári!“
Zastenal pníček spanilý:
„Deti mi srdce zranili,
sekerou ťali do dreva,
krv sa mi zo žíl vylieva!“
Mesačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitla teplá nedeľa,
ranená breza umrela.
Už niekoľko rokov samospráva i časť obyvateľov obce vytrvalo usiluje o výrub 69 kusov tejto dreviny v spoločenskej hodnote cca 48 000 eur. Nepomohlo ani stanovisko ŠOP SR – Správy TANAPu, ktorá odporúčala riešiť výrubom maximálne 11 jedincov. Vraj padá lístie, stromy môžu spadnúť ...
... a koexistujúci súlad drevín a okolitej krajiny má nahradiť architektonická sterilnosť.
Doba pokory je dávno preč.
Spoločenská hodnota drevín – kalkukačka: Orientačný výpočet spoločenskej hodnoty brezy previsnutej o obvode 80 cm. Na cintoríne je však množstvo jedincov s obvodom 100 – 120 cm
Stanovisko ŠOP SR – Správy TANAPu k drevinám v obci Jakubovany
Vizualizácia budúcej podoby cintorína v Jakubovanoch z dielne Ing. Gabriely Kasanickej – javor mliečny Globosum, krušpán vždyzelený, kultiváry borievky obyčajnej
